Ikeď Tunisko vo vnútrozemí pôsobí ako pomerne chudobná krajina, dávna niekoľko tisícročí stará história tu zanechala nezabudnuteľné odkazy. Ak ste sa doteraz nestretli s názvom AL Djem, vedzte, že to nie je názovluxusného hotela, či najkrajšej pláže.

Al Djem je amfiteáter, ktorý tu zanechala po sebe rímska ríša. Nachádza sa na rozhraní zelene a púšte. Je bránou do púštneho sveta. Napriek tomu, že názov dostal po neďalekej malej dedinke Al Djem, po Koloseu v Ríme je to druhý najväčší amfiteáter, ktorý postavila rímska ríša. Irónou je, že aj po tak dlhom čase je to stále široko-ďaleko najvyššia stavba.

Na pohľadniciach nepôsobí až tak mohutným a veľkolepým dojmom, ale keď sa ocitnete priamo pred ňou, musí Vás jednoducho ohromiť. Ako by povedal sám veľký NAPOLEON: "priatelia dýcha tu na vás niekoľko storočí". Chvíľami máte pocit, že tento amfiteáter bol postavený len pár hodín po zrode našej planéty. Poďme teda poodhaliť tajomstvo tohoto starovekého sveta. Vstup je cez približne 10 metrov vysokú bránu, jednu z hlavných. Po schodoch sa môžete dostať cez prvé poschodie až do arény - dejiska gladiátorských hier.

Kto má fantáziu a predstavivosť môže na chvíľu privrieť zrak a spomenúť si na úryvky slávneho filmu GLADIÁTOR. Je to zvláštne, že v Tunisku mali všetky amfiteátre zvláštne využitie. Zastával sa názor, že vzkrieseniu sa človek dopracuje tým, že bude mučiť sám seba a tak tu mali svoj "pozemský raj" levy a iné divoké šelmy, ktoré si mohli po tuhom boji pochutnávať na svojich ľudských obetiach.

Výnimkou nebola aj teória, že každý cudzinec, ktorý prichádzal do arény musel usmrtiť nejakého domorodca. Keď to neurobil, zomrel sám. Súťaž vozotajov, ktorú sme mohli vidieť aj už v spomínanom filme tu bola obzvlášť brutálna. Pády pod kopytá koní či kolesá vozov boli sprevádzané nadšeným jasotom. Tunisania boli tak skvelí jazdci, že v samotnom srdci rímskej ríše, mali veľkú popularitu a boli neustále pozývaní na súťaže. Tí najlepší zbohatli a vlastnili vozy, ale nebolo to vôbec jednoduché a tak ich bolo veľmi málo.

Samotné kone na tieto hry boli tak drahé, pretože boli špeciálne chované, že si ich nemohli dovoliť ani samotní Rímania a tak sa združovali v rôznych spolkoch, ktoré vlastnili aspoň jedného tátoša. Je to výnimočný pocit sedieť uprostred tohoto starodávneho chrámu, na mieste kde pred 18. storočiami sedeli ľudia, ktorí povzbudzovali gladiátorov.

Dnes tieto súboje vystriedali letné koncerty klasickej hudby pri svetle sviečok. Aká je tá história ale krutá. Keby nebolo roku 1695 a nájazdu otomanského panovníka Mohameda Beya, amfiteáter by tu stál aj dnes takmer nedotknutý, ošľahaný len samotným časom. Po tomto nájazde už Al Djem, ktorý v tej dobe pojal do svojich útrob až 30 tis. divákov, svoju slávu nikdy nezískal. Ale je to osud nejednej pamiatky na našej Zemi. Len škoda, že skoro vždy za jej zrodom a zničením stojí ten istý - samotný človek.

TÉMATA:
ZAHRANIČÍ