Ja i manžel sme vyrastali v rodinách, kde nebol nikdy problém z minúty na minútu sa rozhodnúť a na rozhodnutí i trvať. Zostalo nám to obom doteraz. :-)

Pred pár týždňami sa manžel pri sobotňajších raňajkách spýtal, či si nespravíme malý výlet. Deti nadšene prikyvovaly, ja som sa potešila, že pranie odložím na neurčito a o 15 minút sme sa už balili. Všetci sme sa tešili a až v aute som sa manžela spýtala pre neho nepodstatnú otázku, kam vlastne ideme.
Nepodstatnú preto, lebo mykol plecami, odpovedal, že nevie a ideme rovno za nosom. :-) Celú cestu sme si s deťmi spievali, no, v mestách sme sa museli krotiť, lebo sme mali pootvárané okná a na križovatkách na nás pozerali prinajmenšom ako na ľudí z liečebne pre psychické poruchy. :-)
Ešte stále bez cieľa.
A teraz si predstavte. Prešli sme z Bratislavy do Žiliny a ešte stále nevedeli, kam ideme. Až v Žiline som navrhla, že by sme sa mohli ísť prejsť na Oravskú priehradu. Manžel nasmeroval auto správnym smerom a pokračovalo sa v súťaži spevu, ktorú som usporiadala v aute. :-) Na priehrade bolo krásne, prešli sme sa loďou, poslali pohľadnice všetkým známym, skočili na obed, popozerali pamiatky Oravy a mohlo sa ísť domov. Mohlo, lenže..:-)

Po celú cestu naspäť sa nám podarilo asi 4 krát zablúdiť. Niekde pred Zubercom som skoro dostala mŕtvicu, pred našim autom, priamo na hlavnej ceste si spokojne, vrtiac chvostom vykračovala krava. Upozornila som manžela vetou: „Pozor, krava!“ načo sa moje deti skoro udusily zmrzlinou. Tak manžel vyhodil smerovku, kravu obišiel a tá nám namiesto zatrúbenia „zamúkala“ :-) Ako v blázinci.

Vtedy moje dcérka začala pišťať, že chce cikať. Tak jej manžel zastavil na bočnej ceste, a povedala som jej, aby sa vycikala do trávy. Stiahla si nohavice, čupla, keď v tom išlo auto. Dcérka sa zľakla, postavila sa a kým auto neprešlo, stála tam s nohavičkami dole a oboma ručičkami si schovávala tvár. :-)) Keď som sa jej spýtala, prečo si radšej neschovala zadoček, povedala mi, že zadoček má každý taký istý, ale podľa tváre by ju nabudúce niekto mohol spoznať. :-)) Tak na toto som fakt nemala argument. :-)

Prišli sme do Žiliny, už bola tma. Kto pozná Žilinu, vie, že tam majú jeden most, na ktorom sa dá zablúdiť neuveriteľne ľahko. Keď sme cez neho išli už tretí krát, manžel sa smial, že tam budeme krúžiť do nedele. Nakoniec niekam odbočil, dostali sme sa niekde, čo sme nevedeli, čo je za mestečko, či dedinku. Nakoniec sme to nejak obišli, asi hodinu sme sa tam ešte točili, keď sme konečne prichádzali k nejakému veľkému mestu. Prosila som deti, aby sa modlili, nech to nie sú Košice. Vtedy ma potešil syn, keď mi vraví: „Mamíííí, to je Žilina, zase sme v Žiline!“ Ešte sme sa 2x pomotali po našom starom známom moste, kým sme konečne našli správnu cestu. :-)
Dostali sme sa však zase na dáku poľnú cestu. Vtedy manžel už vedel, že zase ideme zle. Začalo svitať, deti zaspaly vzadu v aute a my sme zase nevedeli, kde sme. :-) Manžel to chcel otočiť, keď nacúval tak hlúpo, že sme skončili v priekope, auto otočené bokom. Keď som mu vynadala a uistila sa, že deti sú živé, zdravé a keď zistily, čo sa stalo, zrazu ich chuť na spánok prešla. :-)
Tak sme o pol piatej ráno sedeli takmer uprostred opustenej cesty a hrali kocky. :-) Asi o šiestej išiel okolo robotník na traktore, čo som sa divila, keďže bola nedeľa, a keď videl, čo tam stvárame, pomohol nám auto vytiahnuť na cestu a podaroval nám mapu, aby sme domov trafili už bez problémov. :-)

Keď sme prišli domov a manžel niesol do postele spiaceho syna a ja som mala v náručí dcérku, ktorá sa na chvíľku prebrala a povedala mi, že to bol krásny výlet, bola som rada, že deti budú mať aspoň na čo spomínať. :-)
A o pár dní sa ma pýtala svokra, či sme boli na dovolenke, lebo jej prišla pohľadnica z Oravskej priehrady:-) Keď som jej odpovedala, že to bol iba malý výlet, usmiala sa a pokrútila hlavou.
Asi má s jej manželom podobné skúsenosti. :-)
Raz darmo, gény sa nezaprú. :-))  

Reklama