Chlapom som vždy závidela iba jednu vec.
Koľko zážitkov, absurdných situácií a kamarátov si každý z nich prinesie z vojny. Ja viem, vtedy im do smiechu asi moc nebolo, ale uznajme si to.
Koľko z nich nakoniec na vojnu spomína s úsmevom a povzdychom, aké to boli krásne časy? :-)
Keby ste vedeli, koľkokrát som sa ja napočúvala o tom, ako manžel s Marekom penili žlč kamarátom, ako raz Marek nakreslil môjmu manželovi krásne ružové líčka červenou farbou tesne pred nočným poplachom a ako sa mu on pomstil tým, že mu do postele strčil živú žabu. Niekedy som fakt ľutovala, že pre ženy nie je povinná základná vojenská služba. :-)

Keď som sa dozvedela, že nejakou hračkou osudu si spomínaný Marek zobral moju kamarátku z prázdnin u mojich starých rodičov, mala som podozrenie, že môj život sa odohráva v duchu akejsi strašidelnej telenovely, z ktorej som nemohla utiecť. :-)
Pozvali sme teda oboch k nám na pár dní, pospomínať na staré časy.
Osobne som oboch ubezpečila, že ich povodím po krásach nášho mesta, že niekedy večer skončíme v útulnej kaviarničke v centre mesta, že nám bude fajn. :-)

Fajn nám bolo, to áno, ale ten zbytok..
Nuž človek mieni, okolnosti menia.
Ako napokon vždy. :-)
Keď Alenka s Marekom prišli, naše deti si ešte vychutnávali posledné dni prázdnin u starých rodičov, Marek a Alenka sú zatiaľ šťastne bezdetní, takže všade bol pokoj a kľud.
Začínalo to nadmieru dobre.
Naši milovaní chlapi so smiechom spomínali ľudí, ktorých sme nepoznali, rozprávali o miestach, ktoré sme my s Alenkou nikdy nenavštívili a dookola opakovali situácie, ktoré sme počuli ja asi tristokrát a Alenka ešte o párkrát viac. :-)
Opakovali, opakovali a medzitým si stále pripíjali na staré dobré časy.
Že toho popili asi až moc som si uvedomila až vtedy, keď Alenka išla do kúpeľne a môj manžel sa na mňa zahľadel a zahlásil: „A prečo ste dve?“, načo sa Marek rozosmial a potom už ich nebolo možné utíšiť.
Nechali sme ich tak a odišli spať. :-) Aj my sme mali načo spomínať. :-)
Ja fakt nechcem byť škodoradostná, ale keby ste tých dvoch videli na druhý deň ráno...

Bolo rozhodnuté, na prechádzku ideme samé.
Autá sme nechali doma, aby sme neboli na nič viazané a vybrali sa do centra mestskou hromadnou dopravou. Keďže som autobusom nešla celé veky, samozrejme sme nastúpili na zlý spoj. Môžem ja za to, že tie čísla spojov neustále menia?:-)
A vagabundi sa postarali, aby trafikon bol zničený až do mojej nepríčetnosti. Napokon sme sa do centra dostali, chcela som Alenke ukázať všetky miesta, o ktorých som jej rozprávala už veľmi dávno, pod orechom u mojej starej mamy.

Keď sme išli okolo mojej bývalej školy, veľkolepým gestom som jej ukázala: „Sem som chodila do školy a poviem ti, že som sa tu natrápila pri nejednej skúške. „ Keď som pozrela na Alenku, pozerala na mňa zhrozená a keď som sa pozrela znova, po smere mojej ruky, presne pred mojimi očami sa na mnou spomínanej škole črtal nápis asi meter vysoký:

Pomocná škola pre postihnuté deti.
Moja blbosť bola zase na vrchole.:-)
Môžem odprisahať, že keď som tadiaľ išla naposledy, škola to bola ešte normálna, ako za mojich čias. :-)
Myslela som, že sa prepadnem na mieste: :-)
Takže s predstavovaním môjho doterajšieho života som prestala a rozhodla som sa jej ukázať, mesto. Najprv ma poprosila, aby som jej poukazovala podniky, aby poznala všetko podstatné, keď sem znova zavíta. :-)

Neskôr sme si prešli celé centrum mesta, ukázala som jej Slovenské národné divadlo, veď troška kultúry jej nezaškodí. :-)
Potom sme prešli Slavín, ako pamiatku na našich partizánov, kde mi akýsi príliš horlivý človiečik vynadal, že šlapem po hroboch.
Keďže som bola otočená chrbtom, otočila som sa tak nešťastne, aby som si ho prezrela, že som mu lakťom vrazila priamo do brucha. :-(
A nakoniec hrad, kde som sa do studne na nádvorí nakláňala tak dokonalo, že mi tam spadol mobil. :-(
Teda, ešte že tam bol taký vyvýšený okraj, tak sme zháňali po okolí palicu, o ktorú by som mohla zaháknuť šnúrku od mobilu, na ktorú nadávam, odkedy som ten mobil dostala do rúk. :-)

Mobil sme šťastlivo vytiahli, medzitým nás podozrivo pozorovala dáka stráž, ktorá ma na nádvorí na starosť eliminovať vagabundov, medzi ktorých sme sa s Alenkou šťastlivo zaradili. :-)
Pekne to pokračovalo.
Úplne som tú moju inteligenciu zabila v reštaurácii, kam som Alenku pozvala na obed. Keď nám priniesli účet, na ktorom bola suma 459,60 Skk, veľkorysým gestom som dala čašníkovi štyristo korún, s tým, že je to dobré. No fakt, bola som si istá, že je tam aj tá stovka a dávam mu 500 Skk. :-)
Keď ma presvedčoval, že to dobré ani náhodou nie je, tak som mu ešte veľkorysejšie naznačila, že tých štyridsať korún má ako sprepitné. :-)
Pozeral na mňa značne nechápavo, keď som sa s ním začala hádať a rozprávať mu, čo si o ňom ako o osobe a o konkrétnej reštaurácii myslím. :-)
Keď sa už Alenka smiala a čašník, ukazujúc mi dva papieriky, každý v hodnote dvesto korún, si o mne začal myslieť, to, čo celá moja rodina, že som proste šialená, mi to zaplo. :-)
Už som sa strápňovať nechcela.

S vypätím posledných síl som sa s Alenkou dotrepala domov.
Kde som tým dvom kvetnato opísala náš výlet.
Neviem, o čom sa bavili, ale môj manžel len žmurkol na Mareka a sprisahanecky mu pošepol: „No nevravel som ti???“
Radšej som ani nechcela vedieť, čo bol predmet toho rozhovoru.:-)
Alenka a Marek si od toho dňa o mne myslia, že je so mnou zábava.
Ale ako mi pošepol Marek, síce vie, že mám deti, ale tie svoje by mi nezveril ani náhodou. :-O No, aspoň niekto sa baví. :-)

Nebudem im predsa vysvetľovať, že to nie je môj zmysle pre humor, ale nedostatok zdravého rozumu:-))))))
No nie?:-)  

       
Reklama