V osemdesiatych rokov, keď zúril za oknami vtedajšej doby komunizmus, bolo zvykom, že tí najlepší súdruhovia pracovníci dostali za svoje pracovné výsledky možnosť navštíviť rôzne susedné socialistické krajiny v rámci delegácie.
Veľa ľudí vstupovalo do KSČ len aby malo pokoj a mohli aj využívať výhody vyplývajúce z členstva a nebolo ich málo.

A tak sa stalo aj mojej mamine, že ani sa nenazdala a stala sa členkou delegácie, ktorá mala navštíviť ZSSR presnejšie Moskvu a družobné Tulu.

Už cesta lietadlom, na ktorom snáď nebolo súčiastky, ktorá by nevydávala nejaký škrípajúci zvuk predznamenala, že to bude nezabudnuteľný zážitok. Napriek rôznym pochybnostiach, že dopravný prostriedok, v ktorom leteli dokáže aj pristáť,  po približne 2,5 hodinách letu sa ocitli v samotnom srdci veľkej krajiny v Moskve.
Letisko bolo prvé aj posledné miesto, ktoré malo v sebe náznaky modernej doby. No kto to mohol tušiť, o krajine, ktorá nám bola toľko rokov vzorom a písala dejiny 20. storočia?


Pasová kontrola prebehla obstojne, až na to, že mamin cestovný pas prešiel rukami hádam všetkých zamestnancov letiska, kým konečne pochopili, že ľudia si zvyknú strihať vlasy a nebudú si kvôli tomu stále vybavovať nový pas.
A tak skoro pol hodinu pútali mamine dlhé vlasy na fotke v pase pozornosť v porovnaní s jej vtedajším krátkym strihom.

Po malej prehliadke Moskvy z autobusu bola delegácia ubytovaná v hoteli MOSKVA. Bol to vtedy jeden z najlepších hotelov čo si však myslela aj rôzna chrobačia háveď, s ktorou sa turisti museli deliť o svoje pohodlie na izbách. Stredobodom pozornosti boli kľúče od izieb zavesené na veľkej železnej guli a nefungujúci televízor pripútaný k radiátoru hrubou reťazou.

Po krátkom niekoľkohodinovom oddychu – na druhý deň začala teda krížová výprava delegácie učiteľov. Program bol vopred dôkladne pripravený a bohatý. Zahŕňal návštevu materskej škôlky, troch škôl a závodu na výrobu hudobných nástrojov.
Delegáciu všade vítali jablkami a vodkou /musím priznať zvláštna kombinácia/. Ešteže v hoteli bola o niečo pestrejšia strava obohatená jedlami z vajec na rôzny spôsob.
Mamina si so svojou kolegyňou chcela spestriť jednotvárny jedálniček a tak sa rozhodli, že si urobia rybaciu pomazánku. Neďaleko hotela stál malý útulný obchodík s potravinami. Bol tu zavedený pultový predaj. A tak mamina poprosila predavačku vzornou ruštinou, ktorú museli ovládať o konzervu rybičiek a maslo.
Na jej prekvapenie predavačka vzala rybaciu konzervu a natrela na ňu nožom, odvážené nezabalené maslo a s úsmevom ho podala do rúk mamine. Maslo bez obalu natreté na konzerve vyzeralo ešte nechutnejšie ako jedlá z vajec, ktoré sa na nich z taniera v hoteli každý deň usmievali.
Keď sa mamina s kolegyňou spamätali z tohto nevydarené pokusu a spestrenie jedálnička len si pošepkali „Zlatučké Slovensko“.

Našťastie slávne historické pamiatky nestrácajú v žiadnom meste svoje čaro. Sú jeho typickým symbolom.
V Moskve medzi takéto s určitosťou môžeme zaradiť Mauzóleum V.I.Lenina. V programe nemohla návšteva tejto spomínanej pamiatky pravdaže chýbať.
Mamina nosí okuliare a keď sa konečne po hodinovom čakaní v dlhej rade dostali do Mauzólea V.I.Lenina, pri prudkej zmene teploty prostredia sa jej zarosili okuliare. Ako naschvál nemala po ruke vreckovku, aby si utrela zarosené sklíčka a tak poprosila o ňu kolegyňu, ktorá stála za ňou.
A to nemala robiť, pretože porušila prísne predpisy. Hneď k nej pristúpili dvaja milicionári, chytili ju pod pazuchami a vyviedli z mauzólea v domnienke, že je slepá /nosí tmavé okuliare/. Takže z veľkého proletára svetových dejín videla len nohy.

Výlet do družobného mesta TULY mal patriť medzi zlaté body programu, stretnutia s kolegami a kolegyňami, s ktorými si niekoľko rokov dopisovali veštilo nezabudnuteľné stretnutie.
Autobus sa však počas cesty z Moskvy akosi vybočil z cesty a celá delegácia sa za okamih ocitla v lone prírody. Bolo by to určite čarokrásne, keby tu neboli len samé močiare a uprostred malá drevená dedinka, v ktorej by s určitosťou nechcel bývať ani ROBIN HOOD a ten veru nebol náročný.
Cesty tu neexistovali, len kde tu konské záprahy vybrázdili niečo uprostred močarísk, čo by sme mohli nazvať cestou, len keby sme mali naozaj pestrú fantáziu. Elektrika a voda z vodovodu bola pre obyvateľov tohto miesta neznámym pojmom a všade naokolo sa šíril neznesiteľný zápach z hydiny, ktorá sa tu promenádovala ako na výstave.
Hodinu sa museli všetci brodiť týmito močariskami a keď konečne vyšli na poľnú cestu všetci boli od hlavy až po nohy zablatení ako sv.... Autobusu toto brodenie trvalo ešte o polhodinu dlhšie.

Mamina mala rozpačité dojmy z toho čo videla. Veď celé roky o tejto krajine všetci básnili a odrazu sa stretli s niečím, čo má od dôstojného ľudských životných podmienok príliš ďaleko.

Samozrejme návšteva TULY musela byť zrušená, pretože všetci boli špinaví a vyzerali ako nejaké príšery z rozprávky a nie delegácia serióznych učiteľov.

Ako som už spomínala pamiatky majú svoje čaro, ale najväčšou atrakciou pre našinca boli verejné záchody. Zástupy ľudí, len o niečo kratšie ako do Mauzólea.
Určite sa pri vykonávaní tejto činnosti každý cíti najlepšie sám, ale tu si všetci pozerali z očí do očí. Na záchode boli totiž drevené lietajúce dvere, ktoré zakrývali len telo. Ako sa pritom ľudia tvárili a ich nohy videlo prinajmenej prvých 5 ľudí v rade.

Pobyt sa pomaly chýlil ku koncu a návšteva obchodného domu GUMU potešila každého z delegácie. Ikeď sortiment tovaru tu nebol práve najbohatší a v regáli ste mali vystavený jeden tovar aj na vzdialenosť 20 metrov. Každý si tu našiel aspoň malý darček pre seba a svojich blízkych.

Mamina dodnes tvrdí, že návšteva ZSSR bola jej životná skúsenosť na nezaplatenie. Uvedomila si, že nie všetko, čo sa skrýva pod červenou hviezdou a kosákom je naozaj také dokonalé.

A aké je dnešné RUSKO? Zhodou okolností som pozerala nedávno v televízii jeden dokument o tejto krajine. Bola som z neho tak šokovaná, že som nemohla dlho zaspať.

Veľa vecí, o ktorých som sa dozvedela som ani len netušila. Všetko v Rusku v súčasnosti ovládajú rôzne mafie. Politiku, ekonomiku, obchody, zdravotníctvo, šport, médiá. 50-tisíc ľudí v priebehu jedného roku len v Moskve zmizne bez stopy.
V jednom diagnostickom ústave majú 10-12 ročné deti kvapavku, rôzne pohlavné choroby alebo sú pozitívne na HIV.
Colníci majú niekoľko miliónové vily postavene na východe krajiny. Úradníci s malý platom nosia hodinky za 200 tis. Dolárov. Všade vládne korupcia a rozkrádanie štátneho majetku.

Za vlády Stalina bolo v štátnej pokladnici 1400 ton zlata, dne je tam sotva 700. V múzeách je 80 percent už len kópií obrazov, pretože tie pravé boli predané za astronomické sumy rôznym súkromným zberateľom.
Úspešní podnikatelia majú pripravené evakuačné plány na prípadný útek z krajiny ak im náhodou zaklopú na dvere členovia mafie. Ich rodiny už dávno v Rusku nebývajú.

Vykrádanie bytov je na bežnom poriadku a zlodeji sú už také drzí, že sa Vám vlámu do bytu aj keď ste doma.

Pre nás niečo nepredstaviteľné. Médiá sú prísne cenzurované a pravda sa krčí niekde v rohu a je bitá hrubou palicou. A ak náhodou sa predsa len niekto nájde, kto si dovolí niečo kritizovať alebo povedať pravdu zaplatí svojim životom.

Z tejto komunistickej bašty sa stala za pár rokov krajina plná korupcie, násilností, strachu, bolestí a slz. Bohužiaľ aj to je smutná realita zmeny režimu.