Keď sme včera po čase zavítali k manželovmu bratovi, ktorý sa hrdo pýši titulom „šťastný otecko troch úžasných detí“ a ja som asi 10 minút tie „úžasné“ deti pozorovala, zaplo mi, čo v našej rodine nie je normálne. (teda okrem mňa:-)
Moje deti nikdy medzi sebou nemali súrodeneckú rivalitu.

Koľkokrát som si vzdychla, že by som bola radšej, keby sa medzi sebou trhali, šklbali, nadávali si, prípadne si trhali vlasy. :-)
Namiesto toho, aby sa chodili raz jeden, raz druhý žalovať, sa tie dve malé potvory spoja do skupiny, ktorej súdržnosť by mohla konkurovať súdržnosti napoleónových vojsk v bitke pri Waterloo.
Nikdy neviem, čo kde vyvádzajú, jeden na druhého nikdy nežalovali, nikdy, žiaden z nich toho druhého nepodrazili.
Teda, okrem tých pár bitiek, keď sa zavreli do jednej z izieb, kde si svoje interpersonálne vzťahy vydiskutovali ručne – stručne, lenže ani na týchto „zábavkách“ som sa nemohla zúčastniť, lebo som sa nikdy nedozvedela, čo príčinou týchto sporov bolo. :-)

Keď boli ešte príliš malinkí, bola som tomu veľmi rada, veď ktorá mamička by sa niečím podobným mohla pochváliť?
No, mnoho ich iste nie je:-)
Ale ako postupne rástli, zistila som, že by som bola oveľa radšej, keby každý sám za seba bojoval o našu priazeň, pretože ak sa neklbčili, tiahli obaja svorne spolu proti nám, svojím rodičom.

V praxi to vyzerá napríklad takto: Prídem do spálne, kde je na stene nakreslený príklad z matematiky, jasné, môj syn.
Na moju otázku, kto to tam napísal, obaja svorne mlčia, pozerajú na mňa. Keď zopakujem otázku, obaja povedia buď „my nevieme“ , prípadne každý vezme vinu na seba. Alebo: Moja dcérka odjakživa mala tendenciu všetko rozobrať do poslednej súčiastky. (To má po mne, ja som taká istá:-)

Aké zdesenie som zažívala u mojich rodičov, keď mi prišla suseda požalovať, že moje strelené deti, ktoré sľúbili, že sa budú iba hrať so susedovými deťmi na dvore, jej rozobrali časť strechy! Nápad mojej dcéry, ale bez syna by to nikdy nebola dokázala.
Buď si ho niečím podplatila, alebo použila svoj šarm, neviem. :-O Každopádne, keď som sa pýtala, koho to bol nápad, obaja svorne mlčali a ja nedokážem potrestať niečo, čo nie je dokázané rukolapne.
Obaja tam stáli a mlčali. Až na moju otázku „PREČO rozoberali strechu susedom a keď už rozoberajú, mali rozobrať aspoň našu“, dcérka zapípala: „Keď MY sme chceli vedieť, či ju potom zložíme naspäť.

Dokonca som aj skúšala niečo také, ako zavolať si po ich výčinoch každého samostatne, ale keď sa nevyšetruje tak, že tak obaja stoja pokope, nedostanem z nich už vôbec nič. :-(
Keď v našej bytovke povymieňali na všetkých poštových schránkach ceduľky s menami (boli to naše deti, lebo iba tá naša zostala na svojom mieste:-), manžel sa pokúšal naše deti (samozrejme každé osamote) podplatiť.
Stretol sa s totálnym neúspechom.
Keď som však pozorovala tie deti manželovho brata, ako chodia za ich matkou raz jedno, raz druhé s vetami ako: „Mamííí, Maťo mi zobral fixkyyyy. Mamííííí, Tina ma koplaaaaaaaa. Tatííííí, Maťo s Mišom ma zavreli do posteleeeeeee.“, bola som rada, že mám deti také, aké sú.

Čítala som síce v dákej psychologickej príručke, že medzi súrodencami sa deti učia určitej rivalite aj v živote, ale zase sa obe snažím vychovať tak, aby z nich vyrástli sebavedomí, zdraví a spokojní ľudia.
Aj keď...
Momentálne by ma zaujímalo, čo tí dvaja zase vyvádzajú. Raz jeden, raz druhý ma chodí „nenápadne“ kontrolovať, či ešte stále pozerám do počítača. Potom sa s behom rozbehnú do spálne a niečo si tam šeptajú.
Asi vás budem musieť opustiť, i keď si myslím, že sa zase nič nové nedozviem. :-)

Aké máte s tým skúsenosti?         

      
Reklama