Keď som bola maličká, celá naša rodina sa vyžívala v turistike.
Ako štvorročná som s rodičmi vyšlapala na Lysú Horu v Beskydoch, ako päťročná som bola prvýkrát v Tatrách a ako sedemročnú ma otec zobral prvýkrát na Chopok. :-)
Prešli sme s rodičmi a sestrou všetky české a aj slovenské hrady a zámky, spávali sme pod stanom, prípadne pod širákom, naučili nás prežiť v prírode, skrátka pestovali lásku k prírode a turistike.
Táto láska mi zostala dodnes.
Koncom leta sme sa s manželom dohodli, že si spravíme predĺžený víkend, bez detí, bez auta (deti zostali u mojich rodičov a auto zaparkované pred domom) a vyberieme sa na miesto, kde sami zatiaľ páčilo zo všetkého asi najviac – do Slovenského raja.

Deň pre odchodom si poctivo študovala odchody vlakov a autobusov, všetko som mala zapísané, poznačené, aby sme mohli ráno vyraziť, celú cestu som mala naplánovanú..no radosť žiť. :-)
Na stanicu sme samozrejme meškali, lístky na vlak kupovali na poslednú chvíľu a čakala nás asi štvorhodinová, veľmi príjemná cesta, ktorú sme mali ukončiť v Poprade a podľa môjho paragonu nám hneď mal ísť autobus do krásnej dedinky Hrabušice, ležiacej na údolí Hornádu, kde sme mali zabezpečené ubytovanie.

V Poprade sme vystúpili, nakúpili ešte nejaké veci, aby sme vzápätí na to zistili, že spoj do Hrabušíc, ktorý som našla na internete bol pred pol rokom zrušený. Nevadí, o tri hodiny mal ísť ďalší. :-)
No skrátim to, nešiel ani ten ďalší a v konečnom dôsledku sme v Poprade čakali od poludnia a prvý autobus, ktorý mal ísť URČITE, mal ísť až o pol siedmej večer. :-)
Okolo štvrtej sa manžel konečne dopátral toho, ako ďaleko sú od Popradu vlastne Hrabušice a keď sme zistili, že je to len asi 20-30 kilometrov, vzali sme si taxík a pekne sa tam nechali odviezť. :-) Rada chodím po horách, po asfaltkách je to už horšie:-)
Konečne sme boli na mieste, ubytovaní v útulnom penzióniku, akých nájdete v Hrabušiciach desiatky. :-)

Náš domáci síce prvý deň vyzeral úplne v poriadku, ale keď sme v rozhovore s ním strávili už druhý večer, zistili sme, že je veľmi milo uletený. (No, aspoň sme si rozumeli:-) Ešte v ten deň sme so poobzerali okolie a na druhý deň vyrazili na prvý výlet.
Cieľom bola Dobšinská ľadová jaskyňa.
Cesta trvala asi 5 hodín, išli sme „skratkou“ cez Palcmanskú Mašu, nádherné jazero, nazývajúce sa aj Dedinky Mlynky, kde som manžela presvedčila na malý výlet lanovkou, pri ktorom som prišla o slnečné okuliare, ale ten pohľad stál za to. :-)
Dobšinská ľadová jaskyňa je jeden z najkrajších a najvzácnejších prírodných javov na Slovensku. Bola prvou jaskyňou v Európe, kde bolo zavedené elektrické osvetlenie a kvaple v nej sú vytvarované dôsledkom veterných vplyvov. (To jediné som si zapamätala, keďže som väčšinu času strávila obzeraním sa po tej nádhere a fotením:-)
Druhý deň bolo cieľom našej cesty Kláštorisko.
Kláštorisko je jediným turistickým centrom, ktoré sa nachádza priamo vo vnútri územia Slovenského raja.

Cestou z Hrabušíc sme prešli cez kemp Podlesok, pri ktorom začínajú takmer všetky turistické značky okolia a dostali sa až sa rázcestie turistických ciest, kde od nás milý starý pán vybral vstupné priamo do raja:-)
Vybrali sme sa cez Prielom Hornádu, kde nás čakali nádherné rebríky a stúpačky, nehovoriac už o prekrásnom okolí a prírode, kde človek naozaj mal pocit, že je v raji:-)
Asi po 4 hodinách sme sa dostali do Kláštorskej rokliny, ktorou sa dalo po rebríkoch prejsť až priamo na Kláštorisko.

Túto trasu som absolvovala už pred piatimi rokmi vtedy sama a pamätám si, že bolo sychravé počasie, trošku popŕchalo a rebríky sa hrozne šmýkali, preto sa tieto trasy nedoporučujú ľuďom, ktorí nemajú aspoň základné skúsenosti, ako sa pohybovať v roklinách.
Na Kláštorisku sme si dali v útulnej reštaurácii jednoduchý obed a asi hodinu strávili obzeraním okolia. Kedysi v 13. a 14. storočí na tom mieste stál kartuziánsky kláštor, zostali z neho však len ruiny, pri ktorých naozaj máte pocit, že ste sa ocitli v minulosti. Ruiny boli zrekonštruované a dnes slúžia ako turistická atrakcia.
Cestou dole sme už išli po turistickej ceste, nie cez rokliny a takmer celú cestu sme mali tento krásny výhľad. :-)

Druhý deň bol cieľom našej cesty Tomášovský výhľad.
Tomášovský výhľad je nádherná skala, na ktorej sa konávajú skalolezecké preteky a horolezecké výcviky. Keď na nej sedíte, máte pocit, ako by ste boli kráľmi sveta:-)
Cesta je jednoduchá, nenáročná a prístup je z dvoch strán. Z už spomínaného Podlesku a z druhej strany – z Čingova.
Cestou z Tomášovského výhľadu mi už definitívne odišlo moje nedávno operované koleno, tak som v rýchlosti zápasila s roztomilým slimáčikom, s ktorým som strávila si hodinu rozhovoru, keď sa ponáhľal po tej istej trase, ako sme išli my:-)
Ďalší deň sme sa len prechádzali po okolí, dokonca sa nám konečne odokryli aj Tatry  a fotili sme okolie.

Večer sme príjemne unavení nasadli na autobus a v Poprade na nočný vlak...
Z toho krásneho kúsku raja na zemi sme si odnášali krásne spomienky na prekrásnu panensky nepoškvrnenú prírodu, zosobnené vo fotografiách aby sme si v rýchlotempe veľkomesta mohli občas uvedomiť, že niekde na svete sa nachádza útočisko v prekrásnych horách.. 
Pár fotiek navyše tu :-)    

                                       
Reklama