„Čím bude väčšia snaha z tvojej strany konať dobro, tým viac polien ti bude niekto hádzať pod nohy...“

Keď mi kedysi túto vetu povedala stará mama, brala som ju ako ďalšiu zbytočnú múdrosť starých rodičov.
Bohužiaľ, postupom času som stále viac zisťovala, že je na nej pravdy viac, ako sa zdá... Keď som mala sedemnásť rokov, chodila som do školy, mala kopu kamarátok a žila si svoj život, bezstarostný život na pokraji dospelosti.
Keď sa v tej dobe narodila otcovej sestre (ako slobodnej matke) dcéra, začala som túžiť po milučkom prekrásnom bábätku, presne takom, ako bola malá Zuzanka.
Ani som netušila, že moja túžba bude vypočutá tak skoro.
Zuzka sa stala mojim miláčikom.
Každý deň som ju brala na prechádzky a trhalo mi srdce, keď som videla, ako málo sa o ňu zaujíma vlastná matka a ako veľmi ju zanedbáva.
O rok neskôr jej matka ochorela.

Ja som mala tesne pred maturitou, keď mi jedného dňa volala, že potrebuje, aby som sa o malú postarala, lebo ona musí ísť na liečenie a nemá sa o ňu kto postarať, a keďže ona bola majster v manipulovaní a ja iba vyplašená študentka, ani neviem, ako som jej povedala áno.
Veľkú rolu na tom zohralo aj to, že vždy som bola ja tá obetavá a nevedela som si predstaviť, že by sa o Zuzku mal starať úplne cudzí človek.

Zuzku mi priniesla dva dni pred mojou maturitou. Zabudla jej priniesť polovicu vecí, nemala som ju kam uložiť spinkať, pretože jej matka sa ani neunúvala, aby mi nejak dala priniesť postieľku, vo dverách mi len povedala, že je to iba na prázdniny a zmizla.

Moji rodičia, po obede skoro infarkt dostali, ale keďže obaja boli zamestnaní, od nich som žiadnu pomoc čakať nemohla, a dokonca mi povedali, že čo som si navarila, to si mám aj zjesť a o dieťa sa postarať.
Že mi pomôžu finančne, ale starať sa musím ja.
Takže namiesto opakovania si maturitných otázok, som posledné dva dni pred maturitou behala za batoľaťom a plakala, prečo som si nemohla povedať svoje.
Až kým som večer ukladala Zuzanku do mojej starej postieľky, čo som našla v pivnici a uvedomila si, že to dieťa nemôže absolútne za nič.

Hneď druhý deň som išla do školy a prosila o to, aby som v deň maturít so sebou mohla mať malé dieťa.
Vložila som do toho všetky svoje presvedčovacie schopnosti, ale nakoniec riaditeľka školy ustúpila a spolužiaci pozerali skoro ako moji rodičia, keď Zuzku našli u nás doma, pretože som maturovala s ňou na kolenách.
Celé prázdniny, keď som si mala užívať, som behala za dieťaťom, bola som väčšinu času odtrhnutá od kamarátok, od zábav, od večierkov.
Aby som to skrátila.

Keď sa Zuzkina matka vrátila z liečenia, povedala mi jasne, že Zuzku dáva do domova, pretože si na liečení uvedomila, že ju jej vlastné dieťa obmedzuje.
Dlho som premýšľala a nakoniec sa rozhodla.
Zuzku si nechám.

Keďže som ju nemohla adoptovať, dostala som ju ako rodinný príslušník do pestúnskej starostlivosti s tým, že jej matka mi sľúbila, že hneď ako sa vydám a budem ju môcť adoptovať, adopciu mi bez problémov podpíše.
V októbri som nastúpila na vysokú školu, s individuálnym učebným plánom, čo ma tiež stálo nemálo energie, aby som ho vybavila. Zuzka bola pokojné tiché, hĺbavé dievčatko, skúšky som robila s ňou vedľa seba.

O rok jej matka znova porodila.
Hneď po pôrode si dala podviazať vaječníky, ale dieťa tu bolo.
Samozrejme ... zase malo ísť do domova.
Jedno dieťa som zvládla. Netušila som, čo spravia dve.
Nakoniec som sa rozhodla.
Keďže mi lekár pár dní pred tým povedal, že budem mať problém otehotnieť, zobrala som si k sebe aj malého Mareka.

Nevedela som, ako sa starať o novorodeniatko, moja mama si našla akurát toľko času, aby mi niektoré veci vysvetlila, ale nakoniec bolo všetko na mne.
Musela som nechať školu, pretože s dvoma deťmi som ju zvládnuť už nemohla, nejak som prežila ten prvý rok na podpore v nezamestnanosti.

Často som v tej dobe plakávala, myslela som si, že som na seba vzala viac, ako dokážem zvládnuť.
Našla som si prácu z domu, celkom dobre platenú a venovala sa hlavne deťom.
Neskôr som spoznala môjho terajšieho partnera.
Všade vravím, že je to môj manžel, v skutočnosti spolu už 3 roky žijeme, staráme sa o deti a tvoríme jednu veľkú rodinu.
Budúci rok plánujeme svadbu...

Nie... nie je to šťastný koniec... má to pokračovanie... veľmi zlé pokračovanie...

Chceli sme deti natrvalo adoptovať, ale keď som prišla za ich matkou, v jej zvrátenej mysli sa asi pohlo svedomie a povedala mi „NIE“!

Po šiestich rokoch, čo sa starám o deti, ktoré ona porodila, mi povedala nie!

Nevedela mi povedať dôvod, proste mi len povedala, že adopciu nikdy nepodpíše, že deti chce k sebe.  

Mám 24 rokov a po šiestich rokoch, plných boja o vlastnú existenciu a existenciu detí, ktoré už teraz považujem za svoje, nás s mojim budúcim manželom čaká najväčší boj.
Právo je na strane biologickej „matky“ mojich detí, keďže aspoň občas o deti prejavila záujem.

Právnici nám veľa šancí nedávajú, poradili nám, aby sme deti nechali vyšetriť detskou psychologičkou a nechať ich vypovedať na súde, čomu sa zatiaľ bránime.
Zatiaľ sme aspoň dosiahli, aby deti boli zverené nám, aspoň kým nepadne konečný rozsudok.
Druhou šancou pre nás je len nekonečné odkladanie súdnych pojednávaní.

Tento príbeh som vám vyrozprávala hlavne preto, aby ste sa vyvarovali chýb, aké som spravila ja.
Verila som človeku, ktorý za to nestál, a teraz kvôli tomu bojujem o deti.

Nám sa zatiaľ darí ... čo prinesie zajtrajšok netuším.

Ale zaumienila som si, že tento boj vyhráme.

V mene posledných šesť rokov, v mene lásky k mojim deťom...  

                      
Reklama