Keď matka porodí a vychová dieťa, viac menej vždy ráta s tým, že človek, ktorému dala život, starala sa o neho, prebdela noci pri jeho detskej postieľke, fúkala rozbité kolená, sa o ňu na jeseň života postará.

Väčšinou to tak je. Sú však aj prípady, keď sa vlastne dieťa otočí voči matke a pre starého človeka, poháňaného láskou k vlastnému (aj keď „nevydarenému“) sa život niekedy môže stať nočnou morou.

Pani Tereza bývala dlhé roky v byte tesne vedľa mojich rodičov.
Vydávala sa už v zrelom veku, 2 roky po narodení dieťaťa ovdovela a celý svoj život doslova zasvätila svojej jedinej dcére.

Napriek ukončenej maturite pracovala celý život za pásom, menila si zmeny, aby sa popoludní vždy mohla venovať svojej dcére Renáte.
Pani Tereza teraz sama priznáva, že možno Renátu trošku rozmaznala. Mali len jedna druhú, matka si niekedy odtŕhala od úst, aby mohla dcére kúpiť novú sukňu, k nej topánky a k topánkam aj farbu rúžu.

Renáta skončila strednú školu, začala asi 3 vysoké školy, žiadnu však nedokončila.
Či ju odtiaľ vyhodili, alebo odišla sama, vie snáď len ona.
Začala sa túlať s partiami a voči matke mala čoraz menši rešpekt.

Peklo pre pani Terezu nastalo keď sa Renáta vydala.

Jej manžel nemohol zniesť vlastnú svokru a ona, zvyknutá celý život sa len obetovať, pokorne znášal príkoria od vlastného dieťaťa a jeho životného partnera.

Bývali v dvojizbovom byte,
Renáta s manželom v jednej izbe, pani Tereza si na noc rozkladala gauč v obývačke.

Medzičasom Renáta presvedčila matku, aby byt prepísala na ňu a jej manžela.
Nebolo veci, ktorú by pre svoju dcéru neurobila.
Kým sa Renáte nenarodil syn Adrianko, správala sa k matke ešte slušne, čo sa však nedá povedať o jej manželovi.

Spravili si z nej lacnú, neplatenú slúžku, jej dôchodok veľakrát ani nevidela.

Nemala kam ísť, byt už nepatril jej, „musela“ byť vďačná, že ju nevyhodia na ulicu.

Keď sa pani Tereza podrobila operácii bedrového kĺbu a z nemocnice si ju priniesli domov, jej dcéra sa začala vyvršovať na vlastnej matke.

Trápili ju nedostatkom jedla, neustále počúvala, že nemusí jesť, keď si neodpracuje svoj diel v domácnosti a keď sa Tereza ozvala, k slovu prišlo aj fyzické násilie.

Keď sa konečne ako – tak uzdravila, Renáta s manželom sa rozhodli, že byt vymenia za väčší. V tom väčšom však pre Terezu nebolo miesto.

Nakoniec sa rozhodla.

Napísala žiadosť o prijatie do domova dôchodcov a vtedy jej prvý krát pomohol manžel jej dcéry.
Vďaka jeho známostiam sa Tereza dostala do domova, kde sa nemusí báť požiadať o pohár vody, kde sa nemusí hroziť telesného trestu.

Žije v domove dôchodcov, vďaka svoje milej, prívetivej povahe si v ňom našla priateľky a úsmev sa jej zastrie vždy len v chvíľke, keď vypisuje šek pre svojho pravnuka a keď vidí, že niektorú z jej kamarátok prišli navštíviť deti.

Nie, nehnevá sa na svoju dcéru. Stále ju miluje a každým dňom čaká, že sa raz otvoria dvere, v nich bude žena, ktorá bude prosiť o odpustenie, žena, ktorá jej povie, že napriek všetkému ju miluje.

Ona žije sama a ak sa v jej dcére nepohne svedomie, je možné, že jedného dňa aj zomrie sama, bez toho, aby sa pozrela do očí svojej dcéry, bez toho, aby jej povedala, že sa na ňu nehnevá....  

TÉMATA:
LÁSKA A VZTAHY