Poznáte niekoho vo svojom okolí, kto beztrestne dokáže terorizovať dve dospelé osoby a dve malé deti? Kto dokáže zmlátiť malé dievčatko až tak, že má po celom chrbátiku modriny a ak sa ozve matka dieťaťa dokáže zmlátiť aj ju a jej partnera?
Myslíte si, že tento príbeh je vymyslený?
Nie je. Je len absurdný, ale pravdivý.
A rozhodla som sa vám ho porozprávať, pretože dúfam, že aspoň niekto z vás bude vedieť poradiť, čo s tým.

Zuzana má 24 rokov. Vydávala sa ako devätnásťročná, pretože po krátkom vzťahu zostala tehotná.
Manželovi rodičia im dali jedno celé poschodie v rodinnom dome, po pár mesiacoch sa narodila malá Romanka a ani nie za rok k nej pribudla sestrička Martinka.
Zuzanina matka pár mesiacov po ich sobáši zomrela, všetky peniaze, ktoré jej zanechala išli na rekonštrukciu podkrovia, v ktorom bývali.
Avšak skoro pol roka po narodení druhej dcéry sa Zuzanin manžel zmenil na nepoznanie. Začal piť, zanedbávať rodinu a Zuzanu začal niekedy v tom čase mlátiť.
Z detí sa stali ustrašené maličké bytosti a Zuzana sa ocitla v nefalšovanom pekle. V tomto prostredí prežila 4 roky.
Až kým nespoznala Milana. .
Milan má 26 rokov, už v škole mal pár krát podmienku za krádeže, raz bol obvinený zo zneužívania maloletej, nanešťastie však dotyčná svoje obvinenie stiahla, pár krát ho na pár mesiacov zavreli kvôli krádežiam a podvodom, pár krát okradol vlastnú rodinu a pred dvoma rokmi ho zavreli do väzenia v inom štáte, vôli pašovaniu drog.
Žije so svojou matkou a jeho jediným kladom v mojich očiach je snáď iba to, že už po pár mesiacoch si Zuzanu aj s deťmi k sebe nasťahoval.
Keď mi Milan po návrate z väzenia predstavil Zuzanu ako svoju novú priateľku, mala som dosť svojich problémov a ruku som jej podávala s výrazom: „Kto chce kam...“
Až do toho dňa, keď mi sama Zuzana nezavolala a nechcela so mnou ísť na kávu.
Prišla aj s deťmi a ja som s hrôzou pozerala na modrinu pod jej okom a na to, ako boli obe jej dcérky vyplašené, keď sa k nim priblížil cudzí človek. Z jej rozprávania mohla z celého jej života urobiť dokonalý obraz.
Keď sa nasťahovala k Milanovi, jeho matka (moja stará mama, žena, ktorá vlastného manžela dostala k alkoholizmu a ku ktorej sme chodievali raz do roka, po tom, čo sme so sestrou ako 5 ročné boli svedkami, ako svojho manžela mlátila KOVOVOU násadou od lopaty) sa k nej správala, ako keby Zuzana bola jej dávno stratená dcéra. Keby bola vtedy za mnou prišla, asi by som jej na rovinu povedala, že moja stará mama sa k ľuďom tak chová, iba do doby, kým si zvrátenou mysľou nezmyslí, že miloty bolo dosť a nastupuje drezúra.
Zuzana je tichá, skromná žena, jej dcérky sú slušne vychované malé dievčatká. .
Matka sa im venuje a na ich výchove je to poznať.
Zo začiatku vychádzali Milanova matka a Zuzana spolu dobre. Trvalo to však len pár mesiacov, keď sa ukázala pravá tvár mojej starej mamy.
Najprv začala za každé previnenie nadávať Zuzane výrazmi, aké by slušný človek z úst nepustil. Spočiatku len kým Milan nebol doma, neskôr už aj v jeho prítomnosti.

Nebudem tu nikoho obťažovať opismi, ako sa jej v Zuzaninej neprítomnosti hrabala vo veciach s keď na to tá prišla, odpoveďou jej bolo, že to jej JEJ dom.
Ako ju Zuzana raz našla, že bije obe deti veľkou varechou po holých chrbátikoch, len preto, že zjedli z chladničky posledný kúsok koláča a keď sa ich vlastná matka zastala, dostala aj ona.
Milan si nepomohol, odkedy prišiel z väzenia a jeho mama ho prijala naspäť, radšej držal ústa, aby všetci neprišli o strechu nad hlavou. Ako mi Zuzka povedala, najmenej dvakrát do dňa majú chuť utiecť, ale Milan ako kriminálnik (prepáčte za výraz) dostal len slabo platenú prácu a Zuzana ako matka s dvoma deťmi prácu nemôže nájsť, napriek vysokej škole, ktorú si pri deťoch diaľkovo robila.
K manželovi sa vrátiť nemôže, z rodiny už nikoho nemá.
Dostala sa z blata do kaluže. Na azylový dom nemá odvahu, nemá financie, nemá prácu, preto musí deň za dňom počúvať urážky jej skorosvokry, musí sa od nej nechať urážať a ponižovať.
Na stravu a bývanie jej platia, dom však patrí iba jej a ona si je vedomá toho, že ich všetkých troch môže kedykoľvek vyhodiť na ulicu.
Ak niekto nedokáže pochopiť, ako sa niekto môže báť takmer sedemdesiatročnej ženy, mohla by som o tom diskutovať.
Všetky ostatné deti od nej utiekli hneď ako dosiahli plnoletosť a vlastného manžela doslova a do písmena dohnala priamo do hrobu.
Nikdy som nemohla povedať, že neexistujú zlí ľudia, pretože jedného takého poznám odmalička.

Bola som toho svedkom, keď som prišla na návštevu. Obom deťom som priniesla čokolády, ktoré im ich samozvaná stará mama okamžite zobrala, že im z nich aj tak bude zle, za celú moju návštevu ich každú raz sfackovala, pretože si dovolili zobrať keksík zo stola „pre návštevu“ ako ma volala.
Nebolo to plácnutie po zadočku, to bola surová bitka, surovo, hlava - nehlava ich tĺkla po chrbátikoch a potom sa ich pokúšala dvihnúť do výšky za vlasy!!!

Pokúšali sme sa ich s manželom od nej dostať, po chvíľke sa nám to podarilo a dievčatká sa schúlili do kúta.
Teraz naozaj nepreháňam.
Zuzana otvorila ústa, že ide brániť vlastné deti a vtedy jej, dospelej osobe, dala stará mama takú facku a tak jej vynadala, že toho, kto ju nepozná by to možno aj prekvapilo.
Ďalšie keksíky som im už dala sama do rúk, vedomá si toho, že na mňa dosah nemá a dievčatká ich bleskovo zjedli.
Chcela som na ňu zavolať políciu, ale Milan ma zastavil.
Že už sa snaží pracovať na tom, aby sa odtiaľ dostali dlhšie, ale zatiaľ sa mu nedarí a do tej doby musia zostať tam kde sú.
Odvtedy im maškrty nosím tajne a v ten deň som si zaumienila, že im nejak pomôžem.

Toto všetko je len zlomok ich života, kde bitky, ponižovanie a urážku sú na dennodennom poriadku.
A na to všetko sa ich matka musí pozerať, deň čo deň, musí sa nechať urážať, ponižovať, dokonca keď otvorí ústa, nechať sa aj biť...
Pretože nemá kam ísť...

Tým, že vám rozprávam tento príbeh riskujem nielen ja, ale i Zuzana.
Preto vás prosím o pochopenie. Neviete niekto, čo s tým? Nemáte nápad? Neviete poradiť?

Všetky vaše názory a postrehy Zuzane predám hneď, ako to bude možné...

Za ňu i za jej deti vám vopred ĎAKUJEME.