Keď som sa pred pár týždňami dotrepala unavená, utrmácaná, domov, doma ma čakalo prekvapenie.
Prišla mi poštou otrasná červená obálka, na nej bolo ešte otrasnejšou žltou farbou nakreslené slnko a na ňom krasopisne napísaná moja adresa.
Keď mi ju manžel podával, neodpustil si s úsmevom poznámku, či si aspoň nemôžem nájsť milenca s lepším vkusom. :-)
Za trest som mu odmietla podať informáciu, čo sa v tej „nádhere“ nachádzalo za dopis. :-)
Z obálky mi vypadla pozvánka na pomaturitné stretnutie po x rokoch.

Zdesená som volala Lucii, mojej kamarátke ešte zo strednej školy a ona mi ešte zdesenejšie oznámila, že jej práve prišla odpudivá obálka a ona sa ju bojí otvoriť. :-)
Luciu som ukľudnila a ďalších 20 minút rozhovoru sme zabili tým, že sme sa nevedeli dohodnúť, či je dobrý nápad ísť tam. Keď som si spomenula na mojich spolužiakov, fakt ma zaujímalo, kam ich osud zavial, Lucia bola skôr toho názoru, že čo bolo, to bolo a nie je dobrý nápad rýpať sa v minulosti.
Mala som podozrenie, že to vraví kvôli istému Jurajovi, s ktorým sa rozišla za práve nie príliš šťastných okolností tesne po maturite.
Nakoniec som využila všetok svoj šarm osobnosti, trošku, ale fakt len trošičku som ju zavydierala tým, že s ňou nepôjdeme cez víkend na chatu, takže nakoniec celá nadšená privolila. :-)
Lucia bola odjakživa nesmierne temperametná ženská a človek si pri nej môže byť istý len jednou jedinou vecou – že si pri nej nikdy nikto nemôže byť istý. :-) Stretávka mala byť v sobotu večer a Lucia už ráno o ôsmej sedela u kaderníčky, potom u kozmetičky a keď okolo tretej hodiny poobede zistila, že si nemá čo obliecť, vyhnala ešte aj mňa do supermarketu. :-)

Presne hodinu pred určeným časom sme už čakali na dohodnutom mieste. Zdalo sa mi to zbytočné, ale Lucka bola názoru, že radšej skôr, ako neskôr. Medzičasom päťkrát volal môj manžel, trikrát moje deti, štyrikrát Luckin manžel a raz jej deti, takže hodina čakania nám prebehla pomerne rýchlo. :-)
Pravdupovediac, neuvedomovala som si, že ľudia sa menia. Výsledok bol ten, že sme asi 5 minút stáli priamo vedľa jedného pána, kým si Lucia uvedomila, že je to vlastne náš bývalý spolužiak. :-)
Postupne prichádzali všetci. Teda práve okrem toho Juraja, ktorému Lucia chcela ukázať, o čo prišiel, keď ju pred rokmi nechal. Boli sme prekvapené, ako veľmi sa ľudia menia. Namiesto krásnych vychudnutých spolužiačok prichádzali dospelé ženy, strhané, unavené.
A práve tie, ktoré boli na škole ako nevýrazné kačiatka, teraz vyzerali ako krásne zdravé pestované ženy.
Padli sme si do náruče s našimi bývalými kamarátkami, z ktorých podaktoré si dali námahu prejsť kvôli stretávke stovky kilometrov. :-)
Spolu sme sa vybrali do podniku, kde sme kedysi dávno oslavovali všetko od narodenín niekoho z nás, až po oslavu obyčajného piatku. :-)
Až potiaľto to všetko vyzeralo možno príliš dokonalo. Lenže nebolo.
Vždy keď si ktokoľvek vedľa prisadol, nepadali otázky ako: „Ako sa máš, ako sa ti darí, si šťastná?“
Padali otázky ako: „Čo robíš, na akú si nakoniec išla výšku, kde pracuješ, čo robí tvoj manžel?“ a podobne.
Postupne sme si s Luciou z hrôzou uvedomili, že väčšina tých ľudí tam prišla hlavne kvôli tomu, aby sa chválili, chvastali, vyťahovali svojimi bankovými kontami, prípadne kontami svojich manželov, tým, aké exotické dovolenky prežili a kam sa ešte chystajú.
A aby zistili, ako sú na tom ostatní a im vzrástla dôležitosť v cudzích, prípadne vo vlastných očiach. Ľudkovia mne fakt prišlo z toho zle.
Keď sa nakoniec prisadila spolužiačka, s ktorou sme si na škole veľmi dobre rozumeli, ktorá kedysi vždy dávala na prvé miesto ľudí, morálne hodnoty a podobne a spýtala sa ma, čo robím, a v akom veľkom byte žijeme a medzirečou sa pochválila, koľko peňazí má na konte a ukázala mi fotografie z dovolenky v Indii, vzdala som to.

Nepriznala som sa jej, kde v skutočnosti pracujem a s úsmevom som jej oznámila, že pracujem pri páse a vo voľnom čase si privyrábam ako upratovačka. Teraz fakt nepreháňam, ale pozerala na mňa, akoby som mala choleru. :-)
Slušne som jej vysvetlila, že nezáleží na tom, čo človek robí, pokiaľ žije poctivo a žiadna práca nie je zlá. Napriek tomu sa tvárila, že som jej ublížila tým, že ma vôbec pozná. :-)
Mala som toho dosť, bola som smutná, sklamaná a ten pocit mi pripomenul deň, keď som sa ako malé dieťa dozvedela, že darčeky nenosí Ježiško...

Rozlúčili sme sa s ľuďmi, ktorí ešte stáli za to, zaplatili účet a vypadli sme odtiaľ.
Neskôr sme sa dozvedeli, že všetci tí podnikatelia a ženské chvastajúce sa bankovými kontami manželov odišli bez toho, aby si uvedomili, že treba aspoň zaplatiť účty.
Zaplatila to kamarátka, s ktorou sa Lucia stretla o pár dní náhodou v meste. Nakoniec sme sa dohodli, že tú útratu za nich zaplatíme s ňou a Luciou na tretiny.
Nie, nie sme šialené. :-)
Tí ľudia, na ktorých som sa tak tešila nám totiž ukázali, že sme najšťastnejšie ženské na svete.

Možno už nemáme osemnásť.
Ale ani za tie roky sme nestratili samé seba.
A konečne uzavreli jednu nedokončenú kapitolu. A ďalšie stretnutie?
Neviem, či bude. A ani ma to nezaujíma.
Čo bolo, to bolo, boli to nádherné roky, ale už sme niekde úplne inde.
Minulosť je uzavretá, čaká nás krásna budúcnosť. :-)
Poznáte krajší pocit?:-)