Žije niektorá z vás s programátorom?
Tak si isto viete predstaviť, čo to ja chudinka mám za život.
Mňa totiž postihlo i to, že to moje srdiečko milované je nielen grafik, programátor ale i workoholik.
No čo vám poviem. Kombinácia na pohľadanie. A niekedy aj na zaplakanie. :-)

Kým som ho spoznala, vedela som o počítačoch dosť.
Vedela som si nainštalovať programy, odinštalovať, vedela som všetko, čo by mal taký priemerný užívateľ tej plechovej skrinky vedieť. A vzhľadom na to, že zvedavosť mám v povahe, tak som toho vedela dosť i z toho, čo priemerný užívateľ nevie. Myslela som si, že som majster sveta, ale kruto som sa zmýlila. :-)
Od tej doby, čo si môj manžel prvýkrát sadol za môj počítač, každá chvíľka, keď tú nádheru zapínam, je hrou na pravdu. :-)

Či to pôjde, či tam mám ešte všetko, čo som tam mala pred pár dňami a podobne. Niekedy ma už vážne štve, že len čo si zvyknem na jeden program, na druhý deň ho tam márne hľadám, pretože už tam mám nainštalovaný iný, ktorý je síce „trošku iný“, ale omnoho lepší. No neviem teda. :-)
Za mojich starých čias som mala v počítači Windows 98. Podotýkam slovenský. Zmenil sa na anglický, ani som si nestihla uvedomiť kedy. Zrazu tam bol Win 2000, neskôr z toho spravil server a neuveríte, už tam mám Windows server 2003. Ja viem, že niektorým z vás to nič nehovorí, ale fakt ma teší, že nie som sama. :-)))

Zo začiatku som starostlivo strážila, čo mi kde inštaluje, sledovala som každú novú ikonku, a všetko som si dávala podrobne vysvetliť. :-) Nie žeby som to aj chápala, ale istota je istota. :-) Potom som to vzdala.

Čo ma štve, je manželov prístup k mojim „počítačovým vedomostiam“.
Koľkokrát som už počula vetu ako:
Ako to, že to nevieš, veď je to jednoduché. „
No ako. Normálne. Neviem to a basta: :-)
„Veď choď na to logicky“.
Idem. Nepomáha. :-)
No ja sa mu ani nečudujem, že občas stratí trpezlivosť, keď bol minule na služobke, niečo mi tam nešlo a on mi vraví: „..tak a teraz stlač copy, v žiadnom prípade nestláčaj move!“
Ja: „A čo som blbá?“ Stlačila som samozrejme move, súbory prebehli a zrútil sa mi počítač.
No, musela som s prácou čakať na manžela. :-)))

Druhý počítač je zbytočné kupovať, manžel je aj tak celé dni v práci. A doma sa realizuje na tom mojom. :-( A nedá si povedať, že mne to stačí tak, ako to je.
Citujem ho: „Veď ja ti chcem len dobre.“ Nuž, vec názoru asi. :-)
Včera ma úplne dojal, keď sme po sieti (on v práci, ja doma) nadstavovali niečo a ja som stých ikoniek už mala stresy. Nakoniec to úplne spečatil.
Niečo som stiahla, nainštalovala, nadstavila nemala poňatia, čo vlastne robím. :-) Medzitým už musel mať zo mňa nervy aj manžel, lebo jeho pripomienky, že mám ísť na to logicky, nezaberali. :-)

Konečne sme to zvládli. (Samozrejme, že moja práca zatiaľ stála. )
Potom mi to kázal zapnúť a zakázal hýbať s myšou a čokoľvek robiť. Neviete si predstaviť, ako som sa zľakla, keď tá myška začala behať po monitore, otvárať a zatvárať súbory a písať mi niečo do poznámok.
Ten šialenec sa mi napojil na počítač, aby ma desil!
(No, on tvrdí, že kvôli tomu, aby mohol z práce brať veci, čo má doma, ale pri ňom fakt jeden nikdy nevie. :-)
No a k tomu všetkému ho ani nemôžem strašiť, že ho udám softwarovej polícii (aj keď neviem, či niečo také existuje:-) lebo na všetky tie programy má legálnu licenciu, pretože u nich vo firme kupujú licencie aj na každý domáci počítač každého zamestnanca:-(

Čo ma ďalej štve je, že počítač, ktorý som kúpila ja, (teda, pôvodná je tam už len tá krabica:-) ignoruje všetky moje pokusy o spriatelenie s ním.
A vznikajú nasledovné situácie:
Sadnem za neho, jasné, hneď pri štarte mi vyhlási chybu. Nejde. Volám zúfalo manželovi, poradí mi nejaké veci, ale počítač sa zatne a nemieni sa naštartovať. Vypnem ho, idem sa venovať niečomu inému, pár krát to ešte skúšam, nič.
Príde manžel, sadne k stolu, zapne počítač, tie svetielka na neho veselo zažmurkajú a všetko ide tak, ako predtým. A ja som potom za blbca. :-)))
Keď sa manžel presvedčí, že všetko funguje vypne počítač, za dve hodiny ho idem zapnúť ja. A zase nič. :-( (

Osvedčilo sa mi pekne sa usmiať na monitor, pohladkať ho a väčšinou sa o chvíľu spamätá. A keď nie, tak mu pohrozím, že pôjde von oknom. Občas poslúchne, občas nie:-)

Ale zase na druhej strane. Nikdy nemusím volať technika, keď tá železná vec odmieta poslúchať, viem čiastočne programovať, viem pracovať s množstvom grafických programov a spod mojej myšky už začínajú vyliezať celkom zaujímavé výtvory:-)

Život to však nie je ľahký.
Máte niekto doma niečo podobné?
A ak áno, dá sa proti tomu bojovať, či mi zostáva sa s tým zmieriť?:-)