Keď som bola ešte mladá, pekná a slobodná, (mladá a pekná som samozrejme zostala :-), to jediné, po čom som túžila, boli dve veci.
Tou prvou bola svadba v krásnych bielych šatách a to druhé bolo nádherné okaté miminko, ktoré by patrilo iba mne. :-) Jeden po druhom sa mi oba sny splnili.
Mala som svadbu v krásnych šatách a neskôr mi do náručia položili aj to vysnívané bábätko. Nebolo síce iba moje a nebolo okaté, ale výhodou snov je, že sa časom môžu prispôsobiť situácii. :-)
Syn bol veľmi veľký keď sa narodil, samá ruka a samá noha a dcérka mi pripomínala pavúčika, veľké bruško, dlhé nožičky a ručičky a oči až príliš veľké. :-)
Nemusím vám však asi vysvetľovať, že to boli i tak najkrajšie deti na svete. :-)))

Jedného večera mi syn dal do náruče staré fotoalbumy, aby som mu z nich vybrala fotky na nejakú školskú besiedku. Neskôr, keď chcel fotoalbumy odložiť, našiel ma, ako v slzách nad nimi sedím a prezerám tie staré črepinky spomienok. :-) A viete, čo sa stalo?:-)
Zatúžila som po ďalšom bábätku. Malom, voňavom a mojom. :-))
Keď som to navrhla večer manželovi, pozeral na mňa výrazom, veľmi podobným tomu, ako keď som mu povedala, že by som chcela ísť na dovolenku do Afriky. :-)
Mal síce pravdu, že teraz, keď nám deti aspoň trošku odrástli, aspoň zatiaľ netúži po ďalších prebdených nociach a plienok po byte, kam len oko dovidí.

Nakoniec demonštratívne zaspal a ja som ho upodozrievala, že to spravil iba preto, aby sa vyhol ďalšej debate na podobnú tému. :-)
Na druhý deň som ho v supermarkete nápadno – nenápadne zaviedla do detského oddelenia, kde som sa začala rozplývať na detskými vecičkami. :-)
Vtedy rezignoval a povedal, že sa o tom večer porozprávame.
V práci sme mali týždeň voľna, riaditeľom zdôvodnený neustálymi horúčavami, deti boli u starých rodičov a manžel si celý nadšený zobral pár dní voľna s vetou, že si už dávno túži zopakovať medové týždne. :-)
Človek mieni....osud mení. :-)
Keď zazvonil telefón a ozvala sa v ňom manželova sestra s požiadavkou, či by sme sa jej na 4 dni nepostarali o dvojčatá, lebo sľúbila kamarátke, že je pôjde na svadbu a svadba bola až kdesi v Prahe, celá nadšená som privolila. :-)
Čo tam po medových týždňoch, konečne budem mať zase na chvíľku doma dve batoľatá. :-)
Manžel sa nadšene síce netváril, ale v tej chvíli mi to bolo jedno. :-)
Dvojčatá majú niečo vyše roka, tmolia sa po byte a ničia všetko, čo majú na dosah tých maličkých ručičiek. :-)
A aby im nebolo smutno, „pribalili“ mi k nim ešte 3 – ročného Adamka.
Zdalo sa mi to všetko ako výborný nápad presne 4 hodiny po odchode ich rodičov. :-)

Za tú dobu totiž dvojčatá stihli prevaliť palmu, postavenú na zemi, (môžem odprisahať, že som v kuchyni bola asi pol minúty) stihli do seba nacpať zem, v ktorej bola palma postavená, zo spodnej poličky v obývačke mi pohádzali na zem všetky poháre, (je zvláštne, ale keď som na ne pozerala, bola som schopná prisahať, že tam nedočiahnu. :-)
Oblieval ma studený pot, hlavne po zistení, že napriek tomu množstvu vecí, ktoré sme s nimi dostali, nie je ani stopa po niečom oslobodzujúcom náš byt, po niečom, čomu sa hovorí detská ohrádka.
Keď Adamko zistil, že všetka naša pozornosť sa sústreďuje hlavne na dvojčatá, devastujúce náš byt, on pre zmenu všetku svoju pozornosť sústredil na to, aby na čerstvo vymaľovanú stenu v spálni, kde nám voskovkami nakreslil krásne slnko s vymaľovanými ružovými mrakmi. :-)
Manžel napodiv neutiekol, nevyhovoril sa na kruté bolesti hlavy, ani nič podobné a poctivo mi pomáhal zvládnuť tri nadmieru temperamentné deti. :-)
Večer nám trvalo presne 2 a pol hodiny vmanévrovať všetky tri deti do postele a keď som s uľahčením zistila, že všetky tri už spinkajú, moja vďačnosť nemala konca. :-)
Na opakovanie medových týždňov sme samozrejme ani jeden nemali energiu, okrem toho, posledné, čo sme potrebovali, bolo zobudiť čo len jedno dieťa.
Ráno som sa zobudila na krik jedného z dvojčiat (to druhé bolo pri kuchynskej linke a práve vyhadzovalo na zem všetky moje panvice :-) a manžela zobudil Adamko, keď mu neúnavne behal po chrbte studenou hračkárskou formulou. :-)
Nepýtajte sa ma, ako sme to nakoniec prežili. :-)
Štyri dni prešli a ja som všetky tri deti s radosťou vracala ich rodičom. :-)
Ja viem, že by som si zase zvykla...ale aspoň pre túto chvíľu sa budem uisťovať, že na deti som už asi moc stará. :-)))
Naše deti už povyrástli, získali sme s manželom našu stratenú nezávislosť a aspoň na pár rokov už po dieťatku netúžim.
Neviem, čo bude o pár rokov. Jedno je isté.
Aspoň jedno dieťa by som ešte chcela.
Myslíte, že je to dobrý nápad?:-)