V žiadnom prípade sa nechcem vykresliť ako bezchybná žena, pretože ňou nie som. A ktorá z nás vlastne je? Len sa potrebujem vyrozprávať.
Myslím, že už som vo svojom okolí otrávila všetkých, ktorí sa dali. Mám hroznú depku. Zavarila som si však na ňu sama. Ale aby som vám to objasnila.
Mám partnera, teda mala som, ktorého veľmi ľúbim. Žijeme spolu ôsmi rok, máme sedemročného syna a ja mám ešte trinásťročnú dcéru.
Zoznámili sme sa, zamilovala som sa a otehotnela behom jedného mesiaca. Všetko to šlo tak trochu hopom. Študovala som na vysokej škole, starala sa o dcéru a nového partnera, učila sa žiť v spoločnej domácnosti a tešila sa na bábätko. Keď sa náš syn narodil, mala som ukončený druhý semester VŠ a tak som štúdium na rok prerušila. Partner vrámci zvyšovania kvalifikácie musel nastúpiť do školy a ja som cez týždeň bola sama s dvomi deťmi a cez víkend, keď to šlo sme boli všetci spolu. Zvládli sme to. S odretými ušami ale zvládli. Po roku a pol som nastúpila do zamestnania a aj do školy. Super! Vrámci jazykového vzdelávania mi tentokrát drahého poslali do Holandska na tri mesiace. A aby som toho nemala málo musela som na jazykový kurz nastúpiť aj ja.
Takže: sama, deti. VŠ, jazykový kurz, v skúškovom období choré obe deti, vypadla som na dva týždne z jazyka, skúšky za dverami, partner v zahraničí a ja? Zhorela som ma kurze! Nie úplne, o jedno percento. Ale zhorela. Skúšku na výške, ktorá by mi ukončila semester som ani radšej nešla robiť. Partner mi dokonca vytelefonoval náhradný termín, ale ja som sa zavzdušnila. Nešlo to. A tak som sa snažila!
Mala som všetkého plné zuby. Milujem svojho partnera, ale niekedy by som ho vedela prehryznúť v páse. Niežeby mi nepomáhal,ale bolo to málo. A ja som začala vnútorne štrajkovať. A navon? Prestávali sme spolu komunikovať, milovať sa a aj smiať. On bol čoraz viac iniciátorom komunikácie, milovania sa a všetkého ostatného a ja som sa čoraz viac uzatvárala. Lenže, keď vám muž, ktorého milujete takého aký je ( prehnane zapáleného pre svoju prácu, časovo nespoľahlivého, málo sa nám venujúceho, chlpatého s narastajúcou plešinou- tak pre túto moju poznámku sa dosť urazil, a čím ďalej neskôr chodiaceho domov,čo mal tiež aj odo mňa neraz na tanieri) aspoň trikrát za deň povie aby ste niečo so sebou robili, pretože máte nejaké to kilo navyše(asi 10), že nie ste upravená (nerozumiem prečo? nad hrncami v kuchyni?veď bol aj tak večne v práci),atď., máte chuť sa večer milovať? Môj mozog, moja erotogénna zóna, ma nepustila ďalej. Alebo som si naozaj mala vziať k srdcu heslo mojej kamarátky:" Čo sa cez deň pokazí, to sa v noci napraví". Pretože si myslím, že nenapraví, iba odloží naneskôr.
A potom prišla Bosna. Odišiel do misie a nebolo to nič pekné. Ani odchod ani prvé týždne. Trvalo dosť dlho, kým som sa s tým zmierila a dala som mu to aj patrične pocítiť. Veď vravím, že nie som žiadny ideál. Ale dobre, prežili sme a tak nejako sme si boli bližší. Chvíľu! A kolotoč začal od znovu. Pre mňa. Zamestnanie, deti, domácnosť ... to všetky poznáte. I keď mi moja pracovná doba umožňovala byť často doma. Doma ale sama. Veľmi ma to unavovalo a znovu sa to prejavilo na našom sexuálnom živote a to sa partnerovi nepáčilo. Lenže ja som nemohla inak. Ako premôcť všetky tie poznámky o vašej nedokonalosti a cítiť sa večer ako bohyňa sexu a s úsmevom sa oddať milovaniu aj keď s milovaným človekom???
Od minulého mája musel odísť pracovať do Bratislavy, inak by prišiel o prácu. A tak ako správna partnerka som stála pri ňom a podporila ho, veď to sa musí dať zvládnuť. Žijú tak mnohí a zvládajú. Lenže! On cez týždeň preč, často cez víkendy na zahraničných služobkách a ja keď sme mohli byť spolu v službe. Ťažké.
Pred vianocami som začala viac vnímať zmeny v jeho správaní a už ani to občasné milovanie, prosto bolo to iné. A žena cíti, že je to iné, však? A potom prišla tá hrozná havária lietadla, kde zahynulo 42 vojakov. Môj partner sa zúčastňoval vyšetrovania, organizácie všetkých tých smútočných vecí i samotných pohrebov. A tu sa už lavína nekontrolovateľne rútila dolu svahom. Cítila som sa tak sama! No nezaťažovala som ho tým, mal toho dosť po fyzickej i emocionálnej stránke. Ale spravila som tým veľkú chybu a nezvládla som to. Jeho odcudzenie ma tak naštvalo, že som mu navrhla rozchod, ale nie pekne do očí, mailom. Ale ako inak, keď doma sa ledva ohrial a prehodili sme len pár nutných slov. A on? Prijal to! Mám pocit, že s úplne ľadovým pokojom. Možno mu krivdím, ale zatiaľ ma o inom nepresvedčil a už asi ani nechce presvedčiť. Spravila som najväčšiu chybu svojho života a budem to ľutovať po celý jeho zvyšok. Prišla som o milovaného človeka, pretože moje ústa boli rýchlejšie ako srdce.
Vážte si čo máte, rozprávajte aj o banálnostiach, vždy keď budete mať pocit, že treba pohľadiť či pritúliť, urobte to, zahoďte svetskú pýchu a ak milujete celým srdcom neurobte takú chybu ako ja. Pre pár slov so o lásku príde neuveriteľne ľahko. Verte mi! Snažím sa to vrátiť späť, ale nejde to. A nemám šancu už ani o nový začiatok. Rozhodol sa.
A tak plačem kade chodím, pýtam rady, ktoré neexistujú a dúfam, že sa vzchopím, pre moje deti ale aj pre seba.
Adriana
PS:)))) Schudla som už 8 kíl!! Aspoň niečo nie!?
Myslím, že už som vo svojom okolí otrávila všetkých, ktorí sa dali. Mám hroznú depku. Zavarila som si však na ňu sama. Ale aby som vám to objasnila.
Mám partnera, teda mala som, ktorého veľmi ľúbim. Žijeme spolu ôsmi rok, máme sedemročného syna a ja mám ešte trinásťročnú dcéru.
Zoznámili sme sa, zamilovala som sa a otehotnela behom jedného mesiaca. Všetko to šlo tak trochu hopom. Študovala som na vysokej škole, starala sa o dcéru a nového partnera, učila sa žiť v spoločnej domácnosti a tešila sa na bábätko. Keď sa náš syn narodil, mala som ukončený druhý semester VŠ a tak som štúdium na rok prerušila. Partner vrámci zvyšovania kvalifikácie musel nastúpiť do školy a ja som cez týždeň bola sama s dvomi deťmi a cez víkend, keď to šlo sme boli všetci spolu. Zvládli sme to. S odretými ušami ale zvládli. Po roku a pol som nastúpila do zamestnania a aj do školy. Super! Vrámci jazykového vzdelávania mi tentokrát drahého poslali do Holandska na tri mesiace. A aby som toho nemala málo musela som na jazykový kurz nastúpiť aj ja.
Takže: sama, deti. VŠ, jazykový kurz, v skúškovom období choré obe deti, vypadla som na dva týždne z jazyka, skúšky za dverami, partner v zahraničí a ja? Zhorela som ma kurze! Nie úplne, o jedno percento. Ale zhorela. Skúšku na výške, ktorá by mi ukončila semester som ani radšej nešla robiť. Partner mi dokonca vytelefonoval náhradný termín, ale ja som sa zavzdušnila. Nešlo to. A tak som sa snažila!
Mala som všetkého plné zuby. Milujem svojho partnera, ale niekedy by som ho vedela prehryznúť v páse. Niežeby mi nepomáhal,ale bolo to málo. A ja som začala vnútorne štrajkovať. A navon? Prestávali sme spolu komunikovať, milovať sa a aj smiať. On bol čoraz viac iniciátorom komunikácie, milovania sa a všetkého ostatného a ja som sa čoraz viac uzatvárala. Lenže, keď vám muž, ktorého milujete takého aký je ( prehnane zapáleného pre svoju prácu, časovo nespoľahlivého, málo sa nám venujúceho, chlpatého s narastajúcou plešinou- tak pre túto moju poznámku sa dosť urazil, a čím ďalej neskôr chodiaceho domov,čo mal tiež aj odo mňa neraz na tanieri) aspoň trikrát za deň povie aby ste niečo so sebou robili, pretože máte nejaké to kilo navyše(asi 10), že nie ste upravená (nerozumiem prečo? nad hrncami v kuchyni?veď bol aj tak večne v práci),atď., máte chuť sa večer milovať? Môj mozog, moja erotogénna zóna, ma nepustila ďalej. Alebo som si naozaj mala vziať k srdcu heslo mojej kamarátky:" Čo sa cez deň pokazí, to sa v noci napraví". Pretože si myslím, že nenapraví, iba odloží naneskôr.
A potom prišla Bosna. Odišiel do misie a nebolo to nič pekné. Ani odchod ani prvé týždne. Trvalo dosť dlho, kým som sa s tým zmierila a dala som mu to aj patrične pocítiť. Veď vravím, že nie som žiadny ideál. Ale dobre, prežili sme a tak nejako sme si boli bližší. Chvíľu! A kolotoč začal od znovu. Pre mňa. Zamestnanie, deti, domácnosť ... to všetky poznáte. I keď mi moja pracovná doba umožňovala byť často doma. Doma ale sama. Veľmi ma to unavovalo a znovu sa to prejavilo na našom sexuálnom živote a to sa partnerovi nepáčilo. Lenže ja som nemohla inak. Ako premôcť všetky tie poznámky o vašej nedokonalosti a cítiť sa večer ako bohyňa sexu a s úsmevom sa oddať milovaniu aj keď s milovaným človekom???
Od minulého mája musel odísť pracovať do Bratislavy, inak by prišiel o prácu. A tak ako správna partnerka som stála pri ňom a podporila ho, veď to sa musí dať zvládnuť. Žijú tak mnohí a zvládajú. Lenže! On cez týždeň preč, často cez víkendy na zahraničných služobkách a ja keď sme mohli byť spolu v službe. Ťažké.
Pred vianocami som začala viac vnímať zmeny v jeho správaní a už ani to občasné milovanie, prosto bolo to iné. A žena cíti, že je to iné, však? A potom prišla tá hrozná havária lietadla, kde zahynulo 42 vojakov. Môj partner sa zúčastňoval vyšetrovania, organizácie všetkých tých smútočných vecí i samotných pohrebov. A tu sa už lavína nekontrolovateľne rútila dolu svahom. Cítila som sa tak sama! No nezaťažovala som ho tým, mal toho dosť po fyzickej i emocionálnej stránke. Ale spravila som tým veľkú chybu a nezvládla som to. Jeho odcudzenie ma tak naštvalo, že som mu navrhla rozchod, ale nie pekne do očí, mailom. Ale ako inak, keď doma sa ledva ohrial a prehodili sme len pár nutných slov. A on? Prijal to! Mám pocit, že s úplne ľadovým pokojom. Možno mu krivdím, ale zatiaľ ma o inom nepresvedčil a už asi ani nechce presvedčiť. Spravila som najväčšiu chybu svojho života a budem to ľutovať po celý jeho zvyšok. Prišla som o milovaného človeka, pretože moje ústa boli rýchlejšie ako srdce.
Vážte si čo máte, rozprávajte aj o banálnostiach, vždy keď budete mať pocit, že treba pohľadiť či pritúliť, urobte to, zahoďte svetskú pýchu a ak milujete celým srdcom neurobte takú chybu ako ja. Pre pár slov so o lásku príde neuveriteľne ľahko. Verte mi! Snažím sa to vrátiť späť, ale nejde to. A nemám šancu už ani o nový začiatok. Rozhodol sa.
A tak plačem kade chodím, pýtam rady, ktoré neexistujú a dúfam, že sa vzchopím, pre moje deti ale aj pre seba.
Adriana
PS:)))) Schudla som už 8 kíl!! Aspoň niečo nie!?
Nový komentář
Komentáře
koncovka: Meno Adriana sa ti už nehodí? Aspoň tú havariu lietadla si do tejto fabulácie nemusela plácať!! Vieš veľmi dobre, že je to na Slovensku veľmi citlivá téma!!!
BTW pokiaľ viem, tak vojaci s povolania patria do JEDNEJ organizácie a to do ASR a to pod MO SR- to som myslela tým pracoviskom.
Ďalej, o tom, kde bude slúžiť tvoj manžel a ty nie je VAŠA slobodná vôla, ale dostávate to rozkazom. Takisto sa manžel nemôže rozhodovať, či na služobku alebo inej tramtárie pôjde on, alebo jeho kolega.Dostane befel a musí mašírovať. Nikto o tom s ním nediskutuje! Takže od teba, ako holky od fachu, by som očakávala profesionálny prístup.
Adriana ako príslušníčka ASR si nevedela, že tvoj život a manželov bude na rozkaz?
Opäť sa mi potvrdzuje, že ak manželia robia na tom istom pracovisku to nerobí dobrotu!
Ja bych rekla, ze Sarume ma pravdu v mnoha vecech...rozhodujici neni vyjadrit, jak ja to citim, to muzu udelat s kamaradkou nebo do denicku, ale tak, aby to chlap pochopil a aby jeho reakce nebylo mně neprijemna. Protoze chlapi maji uplne jine mysleni, jsou jako mali kluci nebo spis trosku jako "primitivove", pardon, i kdyz jsou treba hodne sofistikovani. Hlavne nechteji zadne problemy, nic resit, chteji se venovat svym vecem, praci, konickum, odpocivat (nebo se milovat), ne sedet vecer se zenou a rozebirat vztah - tim spis cist maily o vztahu. Kdyz se o to zena pokousi, tak chlap prcha, bud uplne nebo travi jeste vic casu v praci. Ted zevseobecnuji...mozna neprimerene.
Kazda zena to ma takove jakeho si vybere partnera a to by mohla dobre poznat uz pred svatbou/spoluzitim, pokud je na to dost rozumna. Pak s tim musi zit, protoze chlapa uz tezko predela, zvlast starsiho. Tady ma sarume velikou pravdu.
sarume: "zenu s velkym vlastnim zivotem, ktera nelpi na tom aby s ni byl manzel doma a rada a v pohode se venuje detem" ty jo, to je jak ze slabikare. Mas deti a manzela? Jestli jo a drzis se sve rady, tak potom klobouk dolu. Ja mam sice svuj vlastni vnitrni svet, ale pomoc manzela potrebuju i tak, byt by to bylo jen k utazeni kohoutku, ci na trpelive odmitani nerozumnych pozadavky nasi dcerky.
Beruška Elliah: chcipla krava nejde...
Adriana:
gerda: jak se říká, nedráždit hada bosou nohou!
Mylady: přesně!
gerda: v jejich situaci, kdy to vlastně už je rozchod, bych o žádném chlapovi nemluvila. Možná by se divil, proč se s ním tedy chce vidět. Asi je lepší být opatrnější.
paviocko: no, s tím kolegou a spolužákem si nejsem docela jistá, jestli právě toto na právě tohoto chlapa zabere - aby to nedopadlo tak, že se postaví tuplovaně na zadní, popřeje jí hodně štěstí se spolužákem a už se nikdy neobjeví. Znám ho pouze z tohoto příspěvku, ale tipuju ho na chlapa, který si potrpí na své chlapství a těžko se omlouvá. Už i to, že by se vrátil, bych brala za velký úspěch a víc bych do toho nešťárala a neprovokovala zbytečně. Někdy je líp mluvit míň.
Tak tehle slecne by nepomohla ani svecena voda...takovy chudinky, ktera se umi akorat litovat. Ani se nedivim, ze je pritel porad pryc a vubec bych se nedivila, kdyby si ty cesty i sam dobrovolne zarizoval, jen aby nemusel doma porad poslouchat jaka je ona chudacek. Az se pani prestane litovat mozna ma sanci byt i normalni. KOlik zenskych to ma tezsi nez ona a posloucha to nekdo od nich? Ani nahodou, snazi se si nic nepritezovat a vse stihat a dokonce u toho dokazou byt i sexy pro sveho manzela. Je jasne, ze pritel chtel odejit uz davno, jen ji to nerekl. Vlastne uz davno pryc byl :-) to co ona napsala v mailu jako rozchod byla jen formalita. At se Adriana nad sebou zamysli, protoze takhle by s ni nevydrzel ani svatej
Moc Vám držím palce, aby se to vše zpět urovnalo. Asi je to vážně tak, že muž musí řešit ty "problémy celého světa" a žena holt "jenom" starost o domácnost, děti a muže.... :o((
Je fakt, že můj partner je na tom stejně, počítač je středobod vesmíru (živí se jako programátor) a vše ostatní jde mimo něj, až se bojím, co naše budoucí děti....
Moc vám fandím, třeba vážně zkuste změnit účes, pořiďte si něco šmrncovního (8 kilo je 8 kilo...), najděte si hlídání pro děti a zkuste se s ním sejít. A když se náhodou zmíníte o nějakém milém kolegovi nebo spolužákovi, se kterým jste byla v kině nebo v restauraci, třeba se v něm opět probudí pocit dobyvatele....
a není on prostě jenom uražený? Když se tak vžiju do jeho myšlení - za to, co všecko zvládl, by měl být opečovávaný hrdina, a místo toho dostal kopačky. Možná jenom čeká na tvou pokornou omluvu. Chlapi si neuvědomují, že ženská, která má zdánlivě míň starostí, si to může zabírat daleko hůř, než oni, kteří řeší celosvětové problémy. Je to celé velikánské nedorozumění. Ber to tak - jestli to byl vztah na celý život, přežije po čase i tohle a zas k sobě cestu najdete. Jestli ne, pak to nebylo ono. Bylo by ale škoda nezkusit všecko k nápravě a udělat první krok, nebo několik kroků. Pokud je sám a nemá další paralelní vztah, určitě ho to taky mrzí. Držím palce a přeju hodně
Já bych to v první řadě přestala vidět jako chybu. Vím, jak ti je - zažila jsem to samé, sama na dítě, sama v bytě, sama v práci a k tomu lidi, kteří říkali "ale on vydělává, tak o co ti jde?" Já to ustála, jenže ani jeden z nás nebyl nikdy ochoten říct tomu druhému do očí, že bychom se měli rozejít. Vnitřně jsme to tak necítili, oba jsme chtěli být spolu - dneska jsem vdaná 18 let a nelituji toho. U nás se komunikace po mailu povedla, dopadlo to dobře, u vás to bylo jiné. Pokud jsi vnitřně cítila, že se rozejít chceš, udělalas jedinou možnou věc a měla by sis gratulovat, že jsi to dokázala a ne plakat. Není nic hrošího než být s partnerem za každoucenu a mít pocit, že se bezdůvodně obětuješ, tím spíš, že víš, že i on by to bral jako křivdu a oběť - netrvalo by to dlouho. Snaž se uspořádat si život tak, abys měla i chvilku času na sebe...spraví se to, uvidíš.
Adriano. Chápu, jak Ti je. Život jde dál a pro Tebe to znamená věnovat se teď sobě a dětem. I láska přebolí. Jenže pro něho bude vždy důležitější práce než rodina. Kdyby to bylo jinak, nenabralo by to tenhle směr!Takže pokud chceš oporu a pomoc, stejně si musíš najít někoho jiného.
Na tu večeři bych ho pozvala, probrala s ním podmínky a taky svoje pocity. Pak uvidíš!
Hodně stěstí..
a opravdu už se nedá nic dělat?
Já nevím, ale pokud ho pořád tolik miluješ, jak píšeš, tak bych to nevzdávala! Zkus ho pozvat na večeři, pěkně se uprav a ještě jednou si s ním o všem promluv.
Adriano, bude lip, drz se!
