Nedávno som Vám písala o tom, ako sme museli predčasne ukončiť krátku dovolenku kvôli skupine ťažko zvládnuteľných detí, ktoré boli bezohľadné voči svojmu okoliu.
O týždeň nato som stretla správkyňu tejto chaty a dozvedela som sa, že tento výlet skončil tragicky.

Jeden z chlapcov vypadol v deň odchodu z balkóna a skončil v nemocnici a má dosť vážne zranenia.
V tej chvíli som si pomyslela na tie vedúce, ktoré nám rozprávali o voľnosti detí, ktorú mi starší nemôžeme pochopiť. Celkom by ma zaujímalo, ako to budú vysvetľovať po návrate rodičom toho chlapca, pretože s voľnosťou tam určite nepochodia, ale to už je ich problém.

Keď sa stane takéto nešťastie, človek si kladie otázku, či sa vôbec dá s takými ťažko zvládnuteľnými deťmi niečo robiť. Či to nie je až priveľké bremeno spojené s ohromným rizikom zobrať niekde na výlet 40 takýchto "ratolestí".
Ako im dať vôbec najavo, že tento svet patrí všetkým a našou úlohou a poslaním určite nie je ho chladnokrvne ničiť.

Čiastočný návod ako na to, mi dal môj švagor, ktorý sa vrátil z letného tábora, kde bol ako vedúci oddielu.
Tiež sa tam nasťahovala do chaty oproti partia športovcov, ktorí svoj vysoký adrenalín nevybíjali v tréningoch, ale v alkohole a dávali o sebe počuť v celom okolí, hlavne uprostred noci.
Keď hranica únosnosti už nebola znesiteľná, tak sa všetci vedúci dohodli, že im dajú malú lekciu tzv. skúšku odvahy.

Hodinu pred polnocou sa poobliekali do čiernym plášťov, pozbíjali z dreva veľké ťažké kríže, ktoré postavili na lúke a okolo nich pozapaľovali sviečky, ktoré boli usporiadané do veľkého kruhu.
Z diaľky to vyzeralo ako nejaký snem zakázanej sekty. Spev a modlitby, ktoré dookola vedúci opakovali, sa len tak niesli tmavou nocou. Nakoniec obrad ukončili obetovaním ženy oblečenej v bielej plachte. Celý sprievod vedúcich zahalených do čierneho habitu niesol obetovanú ženu a položil ju pár metrov od chaty, kde bývali športovci.
Do karát im zahrala aj skutočnosť, že skoro presne o polnoci nastal výpadok elektriky v celom okolí a nastal pravá nefalšovaná tma.
Z chaty, kde sa každý večer ozývali bujaré výkriky a oslavy nemali konca kraja, sa v ten večer neozývalo absolútne nič. Ticho a tmu by ste tu mohli v tej chvíli krájať nožom. Najhlučnejšie boli svätojánske mušky.

Viem si predstaviť, že tí "veľkí športoví hrdinovia" mali v tej chvíli plné gate od strachu.
Na chate ostali ešte 2 dni, ale polnočné oslavy sa už nekonali.
Po tom nočnom obrade, ktorý asi vyzeral z ich pohľadu dosť realisticky, sa tomu ani nečudujem.
Škoda len, že podobnú lekciu nedostali aj tie ťažko zvládnuteľné deti, bolo by to zaujímavé sledovať, ako sa stráca ich nedotknuteľnosť a priveľké sebavedomie.