Vonku bol jeden z tých nádherných jarných dní.
Na ihrisku sa hralo asi 10 detí, ale medzi nimi jednoznačne dominovalo krásne modrooké blonďavé dievčatko, približne 5 ročné.
Malo nádherné vlásky, učesané okolo hlavičky ako korunku, na tváričke jej nemizol úsmev, naháňalo sa za loptou a pri hre sa stále veselo smialo.
Chvíľku som sa na ten nádherný obraz pozerala, musela som však z auta vystúpiť, čakala ma ďalšia návšteva tej útulnej budovy, kde našlo domov 32 opustených detí.
Keď som vchádzala dnu, stalo sa niečo, čo som si myslela, že sa stáva naozaj len v románoch.
To dievčatko ma zbadalo, pustilo loptu, rozbehlo sa za mnou, uprelo na mňa krásne veľké modré očká a naivne sa ma spýtalo:
„Teta, ja som Andrejka, idete si pre mňa?“
Čo by ste povedali vy na mojom mieste?
Zostala som stáť v neuveriteľných rozpakoch, nevedela som nájsť slová a jediné, načo som sa zmohla bolo pozerať do tých krásnych očiek, plných otázok.
Všetko to trvalo iba chvíľku, hneď potom pribehla vychovávateľka, ospravedlnila sa mi, (doteraz rozmýšľam prečo vlastne) a odviedla Andrejku preč.
Bola som tou scénou vyvedená z rovnováhy natoľko, že som na chvíľku zabudla, prečo som detský domov vlastne znovu navštívila. :-)
Onedlho som už sedela v kancelárii pani riaditeľky, ktorá mi jeden po druhom vyvracala mýty
o detských domovoch a adopciách detí z domovov.
V prvom rade ma znova ubezpečila, že v domovoch je skutočne málo detí, ktoré nemajú rodičov.
Do detského ústavu sa dostáva dieťa vtedy, keď sa okrem rodičov o nich nechce alebo nemôže postarať nikto z blízkeho príbuzenstva.
V skutočnosti treba na umiestnenie dieťaťa v domove absolvovať celú byrokratickú mašinériu, aby dieťa do domova vôbec prijali.
Veľmi som bola prekvapená vyhlásením pani riaditeľky, keď mi povedala, že jedna pohľadnica za pol roka od rodičov sa v žiadnom prípade neposudzuje ako záujem o dieťa.
Keď som prekvapene zdvihla oči, povedala s úsmevom, že je to veľmi obľúbený mýtus a so skutočnosťou naozaj nemá nič spoločné.
V skutočnosti odbor sociálnej starostlivosti veľmi starostlivo posudzuje, čo sa dá považovať za skutočný záujem o dieťa.
Takisto som bola prekvapená, keď mi bolo povedané, že adopcia skutočne netrvá celé roky, ako som si naivne myslela.
Najviac ma však prekvapilo vyhlásenie, že nie všetci rodičia, ktorí požiadajú o adopciu dieťaťa, majú o neho skutočný záujem.
Niektorí si potrebujú utvrdiť svoju prestíž v spoločnosti, iných k tomu vedú ešte zvláštnejšie dôvody.
Pred rokom spravili v tomto domove (samozrejme v spolupráci so sociálnym úradom) zaujímavý pokus.
Oslovili 25 čakateľov na adopciu dieťaťa oficiálnymi listami, kde ich žiadali, aby prišli do domova prezentovať svoj skutočný záujem o dieťa.
Z týchto 25 párov sa 8 párov ospravedlnilo, jeden prišiel a zvyšných 16!!! párov na tento list vôbec nereagovalo!!!
Stále nemôžem prísť na to, kde sa stala chyba.
Je to touto spoločnosťou?
Prístupom k nej?
Neviete?
Ja to netuším.
Keď som na nakoniec spýtala na Andrejku, pani riaditeľka sa len usmiala.
Je veľa párov, ktoré majú záujem o jej adopciu.
Odmalička je v detskom domove, vystriedala zatiaľ dva.
Bola v pestúnskej starostlivosti v jednej rodine, ale keď jej biologická matka znova odmietla podpísať adopciu, pestúnska rodina ju vrátila naspäť a zobrala si z domova chlapčeka, ktorý bol okamžite voľný k adopcii.
Stále netuším, kde sa stala chyba.
Viem iba to, že Andrejkin pohľad, plný otázok a nádeje, že aj ona raz bude v rodine, kde ju budú chcieť, ma ešte dlho bude prenasledovať...
Ešte stále to neviem.
Tak kde sa stala chyba?!
Nový komentář
Komentáře
danca79: Já se vůbec nedivím, že se tetám občasné návštěvy nelíbí. Když vím, co to udělalo s kámoškou, tak nechci vidět, jak byly zničené ty děti. Vánoce jsme pak řešili tak, že jsem se přímo v DD zeptali, co by dětem udělalo radost. A pak jsme se domluvili s pár lidma, nakoupili plyšáky a pod. a předali paní ředitelce. Na předání přímo dětem neměl nikdo z nás odvahu (a oni asi byli i rádi).
danca79: i kdyby tem detem sla tretina te castky co prispivam, tak vim, ze jim to zlepsi zivot o 100%, proto to neresim
Barka: firma, pro kterou externe delam, poslala nekolik listu v excelu - a rozhodne tam nebyly takovyhle veci - ale ruzny pastelky, barvy na malovani, obcas auto, walkman, nebo saty... prislo mi to jako skromne, bylo to do tri DD. Nevim, jestli tady v praze nebo jinde, ale detem se to davalo v nejakym hotelu. Musel bych se podivat.
medved: mně na těch adopcích na dálku vadí to, že nevidím, jestli tomu dítěti jde OPRAVDU celá ta částka nebo jestli z toho žije dalších x lidí, co pracují v té dané organizaci
Barka: mam uplne stejnou zkusenost, bohuzel
proto radeji prispivam na deti v cizine, ktere to opravdu potrebuji
Žábina: no a co ty ostatní? vždycky šly někam všechny děti nebo jen to jedno, které si brala Tvá kamarádka? to by bylo docela nefér
lenkao: asi by šlo dotlačit to na nějakou novou vyhlášku, jenže blbé je fakt to, že málokdo vydrží....kdyby byla jistota, že si rodinka jednou do měsíce pro to děcko opravdu přijde (pokud se jedná o dítě neadoptovatelné, samozřejmě) tak by to asi bylo podstatně snazší...
Stejně tak by bylo fajn kdyby se tu zavedla aspoň o malinko víc tradice dobrovolnictví - už i některé firmy v ČR mají jeden den v měsíci vyhrazený, ale je jich pořád zoufale málo.
Pamatuju na chlapce z DD, já ho zazžila jako skoro dospělého puberťáka na táboře, kamarádi ho pamatují z tábora ještě jako prcka. Byl tehdy v nějakém pořadu v televizi kde ho nabízeli k adopci. Je napůl Vietnamec ale netuším co je ta druhá půlka, jestli druhý rodič byl Čech nebo Rom. Tehdy se několik rodin přihlásilo, jedna byla vybrána, jezdil k nim na víkendy, šťastnej jak blecha že má mámu a tátu....těsně před ukončením procesu adopce si to ta rodina rozmyslela. Kluk dodneška hází navenek machry jak je mu to jedno - a dodneška chodí k psychiatrovi, protože začal mít neovladatelné výbuchy hněvu a další problémy.
Barka: zalezi jestli mas vic moznosti, ale jsou akce, kde ti daji moznost vybrat si darek v te ktere cenove relaci
Mam pocit, ze neco podobneho jsem videla v Brne ve Spalicku (ale uz predloni, nevim, jestli se to ujalo i na dalsi roky) a urcite jsem neco zaregistrovala i po pze, ale fakt uz nevim kde
I kdyz vloni jsem nemohla
Byly nejake financni problemy doma, takze i pri nejlepsi vuli..byly hodne chude Vanoce
I kdyz ono to neni o darku, ale o tom rodinnem prozivani
Ja to resim tak, ze koupim darek, ktery predam jednomu panovi z ADRy, a ten uz se postara
danca79: to nevím jestli si vychovatelky taky vzaly některé děti,ale kámoška si každý rok brala domů jiné...
Pala: taky to chápu, ale pak se nesmíme divit, že DD odmítají dobrovolníky - když každý přijde jen jednou, dětem to nadělá v hlavě pěkný guláš a o to "tety" v DD nestojí (zcela pochopitelně)
Mojí kamarádce ve škole přednášela nějaká paní z DD. A kamarádka se rozhodla, že udělá dobrý skutek a jednou za měsíc si zajde za těmito dětmi, pohraje si, pomazlí se. Když přišla, zavedli jí mezi asi deset 2-3letých dětí. Všechny se na ní vrhly, chtěly se mazlit... Krása. Ale když odcházela, tak od ní tety ty děti doslova odtrhávaly. A ona ještě dlouho viděla před sebou ty smutné uplakané dětské oči.
Když si vzpomenu, jak ji to sebralo, tak se ani nedivím, že už tam nikdy nešla.
Petra: myslím že v ČR se tohle bohužel běžně nedělá, aby si lidé vzali dítko z DD na víkend....možná kdybys obvolala pár DD tak bys měla kliku a objevila někde nějaký co by to umožňoval, ale moc optimisticky bych to neviděla
Natalie: Nevím jak to je s adopcemi Čechů co žijí v zahraničí, ale vím určitě, že cizinci žijící tady (i netrvale) minimálně do pěstounské péče dítě dostanou. Tak by to asi mělo být nějak průchodné na všechny strany.
Vím že tu byla snaha o program aby v cizině lidé mohli adoptovat děti z ČR, ale tam šlo hlavně o Romčata, protože tady prakticky nemají šanci je umístit, zatímco v zahraničí ano.
Natalie: Nejste pokrytci. Jen to budete mít o hodně těžší. Ale tím že přemýšlíš o adopci dítka z Asie nebo Jižní Ameriky mi něco říká, že asi něžiješ v ČR, že?
Dickie: no, asi tam bohužel hraje svou roli i to, že málokdo by zaměstnavateli na rovinu řekl že má dítě v DD
Ale je fajn když aspoň ty zbylé co fakt nemají kam jít jsou u vychovatelek, i když pro některé to asi ty pocity moc nevylepší
danca79: o jednom domově mám tak podrobné informace, o jaké bych snad ani nestála...
na vánoce z nějakých 35 dětí, co tam jsou, nejde do rodiny tak kolem 10, no a ty si většinou rozeberou domů vychovatelky.
Jsou tam i případy, kdy dítě přímo na svátky musí být v domově, pak si je tatínek vyzvedne a vrací před silvestrem (nemá dítě ve vlastní péči, takže na štědrý den a svátky a pak na silvestra mu zaměstnavatel nadělil směny... a on nemůže šestileté dítě nechat doma samotné, na to by sociálka vlítla a příště by mu dítě nedali domů vůbec...).
Byrokratické kolečko, když si chcete vzít dítě z DD na víkend domů, jsem už tady popisovala několikrát...
Brett: blonďák a romské dítě? to asi rozhodně ne čistě romské, ty v devíti měsících blonďaté nebývají
zelvicka: a jak by ji měla podle tebe správně přebírat?
Ja osobne si velmi vazim lidi, kteri si vezmou dite z ustavu. Znam jeden takovy pripad, byli to mladi americane, sami nemohli mit, tak si po dobu prideleni zde v Praze zazadali a dostali. Bylo to dite z E55, chlapec, blondak, dostali ho asi po pul roce a ruznych pohovorech. Diteti bylo v dobe adopce 9 mesicu, a kdyz ho dostali, tak ne ze by matka s nim zustala doma, ale opatrili si chuvu, matka chodila dal do prace a dite vecer krmila hamburgry. Pak nam poslala fotky kdyz odjeli do Ameriky zpatky a kluk vypada dobre. Udelali holt stastnym jedno romske dite z E55.
zelvicka: no, ve světě je normální že do podobnejch zařízení berou dobrovolníky - u nás tento trend bohužel není a DD nebo kojeňákům se nechce riskovat, že dobrovolník to po pár měsících vzdá
pajda: já na táborech zažila děti z asi pěti dětských domovů....
Tak nevím - sama mám s dětmi z dětského domova zkušenosti úplně jiné...jenže jsme se setkala s tě,i dětmi, bez jejich tet, pečovatelek a dozorů - měli jsme je na táboře...a to, co se tady píše, mi připadá jako pohádka na dobrou noc...ale možná se za těch 5 let opravdu tolik věcí změnilo.