Mám pratetušku.
Ono by na tom oznámení nebolo nič divné, keby spomínaná pratetuška nepatrila presne k tomu typu príbuzných, ktorých nemusím nielen vidieť, ale i počuť ich a stačí tak maximálne jedenkrát do roka.

A táto moja prateta, (nemôžem si pomôcť, ale už to oslovenie mi naznačuje, že osoba, ktorú volajú prateta, môže zvestovať iba problémy:-) mala minulý týždeň narodeniny.
Krásnych 70 rokov, poslala nám oznámenie, že nás s celou rodinou zase po čase privíta u nej doma.
Teta Linda je sestrou tety, Laury, s ktorou som vás zoznamovala asi pred pol rokom, takže kto si ju pamätáte, iste viete, ako veľmi sme sa spomínanej pozvánke asi potešili. :-)

Pozvánka nám podľa zvyku ich rodiny prišla 2 dni pred oslavou a manžel začal vážne uvažovať, či náhodou nemá angínu a deťom strkal pod ručičky teplomery, či náhodou nemajú teplotu, s ktorou by s nimi ako verný ošetrovateľ musel zostať doma.
Deti, ešte urazené z toho, že sme ich asi pred dvoma týždňami odsunuli na vedľajšiu koľaj k mojim rodičom a my sme sa sami sadisticky vybrali bez nich na 4 dni do Slovenského raja, boli celé natešené z toho, že sa zase v našej pomätenej rodine bude niečo diať.
Večer sme sa s manželom dohadovali, aký darček kúpime, ako dlho tam zostaneme, skrátka všetky organizačné veci, aby sme ani náhodou nemohli na oslave zostať dlhšie, ako bolo nutné a potrebné.
Je pravda, že ku koncu rozhovoru sme sa iba žartom doťahovali, čo však naše milé deti, počúvajúce za rohom nemohli vedieť.
A tak sa ďalšia rodinná oslava zapísala veľkým písmom do siene rodinných trapasov. :-)

V ten deň sme nasadli do auta značne podráždení, lebo deti už ráno pôsobili, že sú vyliahnuté z divých vajec, manžel sa rozhodol, že košeľu chce presne tú, ktorá ožehlená nebola a mne už predstava celého dňa robila po tele zimomriavky.
Po ceste sme kúpili kyticu, pre tetu som mala krásnu vázu, po akej u mňa pozerala naposledy, keď nakoniec doslova vypadla a nášho bytu, keď moja dcéra pri hádke so svojím bratom, či tetuška má, alebo nemá príčesok, OMYLOM strhla tete Linde spomínaný príčesok z hlavy. :-)

Tá váza bola aj tak jediná vec, ktorá sa jej u mňa páčila. :-)
Na oslavu sme prišli načas, deti sa na moje počudovanie správali slušne, všetko bolo v najlepšom poriadku.
Samozrejme len do času..
Tetuške sme zablahoželali, dala som jej tú krásnu vázu a ona mi nevrlo povedala: „No, ja som ti ju vtedy pochválila len zo slušnosti, nemusela si mi ju za to zbaliť, keď sa jej nevieš zbaviť ináč.“
Vošli do mňa všetci čerti, pretože váza bola len presná kópia tej, čo som mala doma a pre istotu bola ešte v inej farbe.
Na oslave sa zúčastnilo asi 25 ľudí za našej rodiny a ako som sa neskôr dozvedela, pred našim príchodom stihla teta Linda takýmto, prípadne podobným spôsobom napáliť úplne celú rodinu.
Je fakt neznesiteľná, človek sa snaží, aby jej urobil radosť a ona sa chová tak odporne, hovorila som si sama pre seba popod nos.

Celé to divadlo začala moja dcérka.
Keď sa rodina, podľa starého zvyku mojich starých rodičov pred obedom pomodlila, dcérka už hodnú chvíľu, pozerajúca na tetušku zahlásila:
„Teta, naozaj si žila ešte pred potopou sveta?“
No krvi by sa vo mne človek nedorezal, presne som si spomenula, keď som pred pár dňami za dverami spálne hovorila, že keď som bola malá, bola som presvedčená, že ľudia po sedemdesiatke žili ešte pred potopou. :-)

Tetuška sa na moju dcérku usmiala a opýtala sa:
„To ti vravel niekto v škôlke, že starí ľudia žili ešte pred potopou?“
Môj syn suverénne odpovedal za svoju sestru: „Maminka!“
Keby nebolo tej príhody s vázou, uvediem to všetko na pravú koľaj, ale začala som sa baviť a obom držať palce. :-)
Tetuška sa spýtala: „A čo ešte povedala maminka?“
A moja dcérka posmelená mojim pohľadom nevinne odpovedala:
„Že si nás aj tak pozvala iba preto, lebo už si nás rok nevidela a nemáš aké klebety roznášať. A ocinko dodal, že maminka má pravdu a že si stará ropucha.„
Tak takýto úder pod pás som nečakala.

Tetuška skrivila tvár, mne prišlo zle a manžel menil farby rýchlejšie než veľkonočné vajíčka. Celá rodina, ktorá tetušku tiež mala v žalúdku ako my sa však zjavne bavila a pobádali dcéru, aby rozprávala.

Tá keď pozrela na mňa, pochopila, že sa radšej bude držať tém, ktoré s tetuškou nesúvisia a oznámila našej nadmieru prudérnej rodine, že maminka chce, aby jej ocinko spravil bábätko ešte dnes v noci.

Tetuška, keď videla, že téma sa pre ňu stáva bezpečnejšou, sa na moje prekvapenie začala smiať.
Dcérka ešte na otázku, či môj manžel pije, a či pije aj tvrdý alkohol, menovite vodku povedala, že to určite nie, lebo pivo vždy zapíja iba takými vodičkami v maličkých pohárikoch.

Môj syn sa k svojej sestre otočil a vyviedol ju z omylu: „Ty si nepamätáš, keď minule ocko prišiel domov s ujom Jurajom v noci a obaja spievali na celú ulicu a susedia nám búchali?“ Vtedy sa už manžel postavil, ospravedlnil sa tetuške a vysvetlil jej, ako to bolo „naozaj“, čo som mu ne ceste domov vytkla a vypadli sme odtiaľ rýchlosťou blesku. :-)))

Po ceste domov som obom kúpila veľkú zmrzlinu,  ďakovala Bohu, že nepočuli aj niečo iné a upozornila ich, že toto bolo naposledy:-))))

Každopádne bodovali.

A udržali česť rodiny!
Veď jej do očí povedali to, čo 20 dospelých ľudí nebolo schopných.

Kto sa z vás môže pochváliť (prípadne postažovať) takými skvelými deťmi? :-)