Turecko každý pozná ako veľký turistický hit posledných rokov. Niet sa čomu diviť.
Krajina rozprestierajúca sa na dvoch kontinentoch má naozaj čo ponúknuť.
Je akoby posiata historickými pamiatkami, ktoré doslova vyrážajú dych.
Keď k tomu pripočítame hotelové komplexy spojené so službami na vysokej úrovni, pekné a upravované pláže, teplé more, stále horúce počasie – čo viac potrebuje návštevník k spokojnosti.

Pozrime sa však na mentalitu samotných obyvateľov - Turkov, ktorú nespoznáte, pokiaľ túto krajinu nenavštívite.
Ja s manželom sme mali to šťastie, že sme Turecko navštívili počas futbalových majstrovstiev sveta. Nebolo by na tom nič zvláštne, ale Turci na tomto šampionáte dosiahli historický úspech 3. miesto.

Hrali atraktívny futbal a keďže ja som do futbalu zbláznená, celkom som im fandila.
No samotní Turci to s fandením dosť preháňali.
Bývali sme v 100 000 meste Alanyi, tak si asi viete predstaviť, ako také oslavy vypadali.
Mali náboj až fanatičnosti.
Po každom vyhratom zápase sa Turci doslova vyrojili do ulíc a jazdili na autách trúbiac sem a tam. Keď sme si pozreli správy dozvedeli sme sa, že dvaja z Turkov to nezvládli psychicky a upálili sa.

Turci boli po každom zápase drzejší a arogantnejší, a preto sme dúfali, že sa už konečne nájde mužstvo, ktoré ich trochu uzemní. Našlo sa - bola to Brazília.
Zhodou okolností naši noví dovolenkoví známi majú rodinu v Brazílii, a tak si Paľo obliekol brazílsky dres pred zápasom a sadli sme si spolu v reštaurácii, hneď do prvej rady pred veľký projekčný televízor.

Môj muž len nechápavo krútil hlavou a povedal mi, že ak ma zbijú nech sa ani nevraciam na izbu. Ja som však taký malý rebel.
Okolo nás sedeli poväčšinou zamestnanci hotela, takže samí Turci. Boli šokovaní, keď nás zbadali, veď certifikát na drzosť predsa vlastnia oni. Keďže však boli zamestnancami hotela, nemohli si nič dovoliť, pretože by prišli o prácu, a to nás tešilo ešte viac.

Hlasno sme povzbudzovali Brazíliu, ale po zápase sme sa rýchlo vyparili.
Na ten deň bolo provokácie z našej strany už dosť.
Na druhý deň, keď sme oddychovali na pláži, k nám pristúpil zvedavý Turek, ktorý skladal lehátka a opýtal sa nás, odkiaľ sme.
Chcela som zažartovať, tak som mu v angličtine odpovedala, že z Brazílie.
V tej chvíli nám šomrajúco začal nadávať do brazílskych svíň.

Hovorila som si, veď je to len šport a tento horkokrvný národ túto prehru strávi a bude opäť krásny slnečný deň.
Ale mýlila som sa.
Asi o tri dni na to, keď sme znovu na slnkom vyhrievanej pláži naberali bronz, išli okolo nás dvaja tureckí mladíci.
Môj muž ležal na bruchu, tak ho asi nezaregistrovali a začali na mňa hádzať úsmevy, žmurkali a posielali mi pusinky.
Turkov som však už mala plné zuby, tak som sa im otočila chrbtom a ľahla som si na brucho.

To som ale nemala robiť. Hodili mi na plachtu, na ktorej som ležala, zapálenú cigaretu. Plachta mi začala pri nohách pomaličky horieť, čo som si však nevšimla, veď turecké slnko pražilo každý deň. Našťastie si to všimli naši známi, ktorí sa práve kúpali v mori a rýchlo ku mne pribehli.
Pri myšlienke, že keby som si na tú cigaretu položila napr. nohu a ostala by mi pamiatka asi na celý život, som sa riadne nahnevala.

Krásne dojmy z Turecka mi takíto chrapúni však nepokazili.
Pomyslela som si, že tak, ako deti si nemôžu vyberať svojich rodičov, ani krajina si nemôže vyberať svojich obyvateľov.
No jednu vec viem.
Ak ešte niekedy navštívim Turecko, určite budem voči domácim Turkom obozretnejšia.
Ich pohostinnosť je založená len na tvrdom biznise a úprimnosť či milé pohľady tu nemajú svoje miesto.
Je to smutná daň za to, že cestovný ruch je jedným z mála ekonomických zdrojov, ktoré drží túto krajinu nad hranicou biedy.