Boli ste už niekedy na Sicílií?
Cesta na tento ostrov, ktorý sa nachádza asi cca 20 minút plavby trajektom od samotnej pevniny, je veru strastiplná. Autobusom zo Slovenska to trvá vyše dvoch dní s povinnou 8 hodinovou zastávkou, ale tých, ktorí majú chuť zažiť niečo divoké, nezvyčajné, vidieť drsnú Sicíliu na vlastné oči, to určite neodradí.

Ja som sa ocitla na Sicílií vďaka tomu, že môj brat tu natáčal jeden filmový dokument a zobral ma zo sebou. Jeho snahou bolo spoznať a zachytiť filmovým pohľadom Sicíliu čo najlepšie. K dispozícii bolo auto a tak sa objavná cesta po vnútrozemí Sicílie mohla začať. Plány sme mali smelé, turisti uvidia zo Sicílie to čo ešte nevideli, neustále prízvukoval brat. No ani nás nenapadlo, že na takejto ceste musíte mať čo najpodrobnejšiu mapu. Nebudú to zábery z pláže, na starobylé vekom ošľahané pamiatky, zrobené pohľady starých ľudí, ktorí si iný život ako v dedinách položených vysoko v horách nevedia ani predstaviť, sníval brat cestou, pričom si neustále pripravoval filmovú kameru na jedinečné zábery.
Dovtedy sme stále vyzvedali od obyvateľov aká je vlastne Sicília vo vnútrozemí. Keď sme sa na niekoho obrátili s otázkou na mafiu, milé pohľady hneď zvážneli, preto sa nám zdalo nezmyselné a možno aj miestami nebezpečné klásť takéto otázky.
Môjho brata však neuveriteľne lákalo vnútrozemie, asi preto že ani mapa neukazovala vo vnútrozemí nejaké väčšie mesto, či pamiatky a tak sme sa vydali na cestu.

Človeka láka nepoznané, ale keď zistí, že je uprostred niečoho, kde ani cesty nikam nevedú, veru nie vždy je to až také vzrušujúce. A naša cesta sa mohla veľmi rýchlo aj skončiť. Dostali sme sa omylom, ktorý ani omylom nemožno nazvať, bolo to jednoducho zablúdenie na neuveriteľné miesto. To miesto bolo ukryté za veľkou skalou, ktorú však bolo možné objaviť, až keď ste stáli pri nej. Za ňou sa nachádzalo „zlaté sídlo“ inak sa toto neexistujúce miesto na mape ani nedalo nazvať.
Všetky cesty boli vykladané kamennou dlažbou, pouličné lampy boly pozlátené, popri domoch väčšinou z mramoru stály tie najluxusnejšie autá a v tej chvíli sme si v tom nemom úžase uvedomili, že na tej našej bielej favoritke zo Slovenska budeme asi veľmi nápadní.

Hneď sme svorne skonštatovali, že je potrebné nájsť rýchlo cestu von z tohto miesta, ale kadiaľ ??? Bolo to ako uzavretý kruh, každá cesta ako keby viedla len k domom. Ľudí sme nevideli žiadnych, nebolo koho sa opýtať na cestu. Zastali sme uprostred malého námestia, ale hľadať niekoho, kto nám poradí sme ani nemuseli. Za minútu pri nás zastavil čierny mercedes, z ktorého vystúpili 4 muži v tmavých okuliaroch a čiernych kožených dlhých plášťoch a cez plece mali prehodené zbrane. Tvárili sa, že je to pre nich samozrejmosťou, ako pre nás lyžička v tanieri, ale bolo to ako vystrihnuté z mafiánskeho filmu, len s tým rozdielom, že tu sme boli aktérmi a nie divákmi, ktorý sledujú dej príbehu len na obrazovke v bezpečí svojho obydlia. V tej chvíli farba našej pleti bola belšia ako biela farba na favoritke.

Jediný, kto sa zmohol na komunikáciu s nimi bol môj brat, ale aj ten vydal zo seba len pár koktavých slov v angličtine. Pol hodinu sa potom títo štyria talianski mušketieri v čiernom bavili čo ďalej a v tej chvíli som vedela, že rozhodujú o našom ďalšom životnom osude. Bola to najhoršia polhodina v mojom živote.
Až neskôr, keď som doma v knižnici hľadala na najpodrobnejšej mape o Sicílii miesto, kde sme to vlastne zablúdili, (ale na mape o ňom nebolo ani zmienky) som si uvedomila, že v tej chvíli stáli pri nás „všetci svätí“. Štyria muži s kamennou tvárou nám nakoniec ukázali, aby sme ich autom nasledovali. Cesta späť neviedla, útek nepripadal do úvahy, nikto nerozprával, len Miro, ktorý šoféroval sa snažil zavtipkovať a povedal: asi nás krstný otec pozval na obed.
Ale jeho vtip v tej chvíli nenašiel adresáta.
Tak ako sme sa znenazdania objavili na tomto neexistujúcom mieste, tak sme za pár minút toto miesto opustili a keď sme sa dostali na hlavnú cestu, mercedes, ktorý nás sprevádzal, zmizol nečakane v diaľke. Boli sme naozaj šťastní a veľmi vystresovaní, že sme z tejto nepríjemnej situácie vyviazli.

V ten deň sme mali na pláne ešte Palermo, čo bolo dosť ironické po tomto zážitku, ale odhodlaní, že tú najťažšiu skúšku už máme za sebou sme sa vydali do tohto veľkomesta. Palermo je typicky sicílske mesto.
Na začiatku lemujú toto veľkomesto chudobné chatrče a v špinavej kanalizácii malé deti perú oblečenie. Mesto má taký pochmúrny nádych, keď sme prišli k jednému kostolu brat nemal ani odvahu vystúpiť a tak sa rozhodol filmovať priamo z auta.
Na kamere mal taký podlhovastý mikrofón, ktorý z diaľky vyzeral ako odstrelovacia zbraň. Pred kostolom stáli dve ženy, ktoré upratovali schodište, ale keď zbadali brata aj s kamerou, mysleli si, že je to zbraň a v snahe zachrániť si holý život odhodili metly s vedrami a utekali do kostola len sa tak za nimi prášilo. Bola to komická situácia, ale my sme sa nesmiali.

V ten deň sme totiž pochopili ako málo stačí v živote ocitnúť sa v nesprávny čas na nesprávnom mieste a vaša ďalšia životná cesta bude minulosťou. V Palerme ten strach ako keby mali ľudia napísaný na čele, vládne tu síce všade naoko čulý ruch, ale ten strach z ľudí nič nevykorení. Po našich zážitkoch, ktoré brat v tých stresových situáciách ani nenatočil filmovou kamerou, ale navždy sa nám vryli do spomienok, nikomu neodporúčam na tomto ostrove experimentovať s výletmi.
Ale tu je moje poznanie: Sícília je zvláštna, zaujímavá, nehľadajte tu prepych a potomkov mafiánskych krstných otcov, ktorí tento ostrov preslávili, keď nemusíte. Spoznávajte ju takú aká v skutočnosti je, pretože jej prednosťou je pohľad na nedobytné pevnosti postavené na obranu proti výpadom severoafrických výbojných národov z minulosti, drsný a ťažký život jej obyvateľov, poznačených tvrdou prácou. To všetko v človeku vyvoláva akýsi vnútorný rešpekt a úctu, voči spomienkam, ktoré si na túto krajinu uložil v srdci

Reklama