Môj manžel je veľký maškrtník. Je to jeho veľká slabosť. Nezjedené čokolády či cukríky odložené v skrini vedia úplne opantať jeho myseľ a kým neskončia v jeho maškrtníckom žalúdku, je vždy veľmi nepokojný.

Nanuky či iné mrazené sladkosti sú jeho obľúbenou špecialitou. Keďže máme kuchyňu hneď pri spálni, nie je preňho problémom robiť nočné výpravy do chladničky a hlavne mrazničky, ktorá je preňho sladkým kráľovstvom.
Veľakrát som ho pristihla, pretože, keď v noci zapálil svetlo v kuchyni, človek aj keď spí akosi v podvedomí zaregistruje cez sklenené dvere zmenu svetla. Tak môj manžel zmenil taktiku a začal sa vkrádať do kuchyni potme.

Raz keď som sa pri jeho nočnej výprave do chladničky nezobudila, na druhý deň mi o nej porozprával.
A veru ten príbeh stál za to.

Vybral si v tu osudnú nezabudnuteľnú noc z mrazničky niečo zmrazené a podlhovasté,  čo malo biely obal so snehovými vločkami, a preto nebol dôvod sa znepokojovať.
Ako tak svoju maškrtu lízal, vychutnávajúc si zároveň pohľad z okna na polnočné mesto, zistil, že sa nemôže dopracovať k niečomu sladkému alebo napr. k orieškom, čo robia nanuk chutnejším. Nanuk mal zvláštnu neidentifikovateľnú chuť možno aj preto, lebo bol poriadne zmrazený. Asi po polhodine mu prestal akosi chutiť, tak ho odložil naspäť nenápadne do chladničky, že si ho poobzerá za denného svetla, čo je to za nový druh.

Na druhý deň však zažil veľké prekvapenie.
Keď ho vybral z chladničky z toho sladkého čuda sa vykľuli kuracie drobky (srdce, krk, pečienka) a vo svojom obhryzenom stave vyzerali riadne nechutne.

Odvtedy akosi muž zmiernil svoje chúťky a nanuky dokonca vylúčil zo svojho maškrtníckeho jedálnička.
Pomyslenie na to, ako obhrýza krvavé zmrazené vnútornosti boli preňho veľkým zadosťučinenými a odvtedy sa vždy radšej presvedčí, akú maškrtu drží práve v ruke.    

       
Reklama