Desiať rokov v živote človeka nie je veľa, ale aj za túto dobu sa životné hodnoty aj u tých najmenších detí dosť zmenily.

Keď som začiatkom 90. rokov chodila do ešte pionierskych táborov ako vedúca, získala som nezabudnuteľné zážitky. Bolo to aj tým, že sa nejednalo o klasické pionierske tábory, ale tábory, kde na deti čakali rôzne expedície.

Deti boli rozdelené do osád a v každej osade boli chlapci aj dievčatá vekom od najmladších po najstaršie, a tak sa akosi všetci mohli lepšie spoznať.

Prvá expedícia, ktorá mi navždy utkvela v pamäti, mala názov 1944. Bola nezabudnuteľná.

Hovorí sa, že všetko nové, nevyskúšané, prináša so sebou niečo nečakané.
Už názov napovedal, že to bude partyzánska expedícia. Osady maly prežiť celý deň v horách, ale jedlo museli ich šerifovia ukradnúť zo stráženej jedálne.
Na 15 detí pripadalo 1 sekierka, l mapa, 1 kg zemiakov, 1 suchá vianočka, slanina a 1 čokoláda – to bol celodenný prídel.
Museli si vybudovať bunker, ale podmienkou bolo, aby ho neobjavilo komando vytvorené z najlepšie fyzicky vybavených chlapcov.
A tu niekde sa začali formovať priateľstvá detí.
Z chalanov 12-13 ročných, ktorí prišli do tábora ako veľké frajeri sa zrazu stali šerifovia osád, ktorí museli spravodlivo rozdeliť medzi svojich 15 osadníkov suchú vianočku či malú čokoládu.

Museli viesť svoju osadu, ochraňovať v nej najmenších a najslabších členov, byť vzorom, stále povzbudzovať a chváliť. Museli byť niekým iným ako boli zvyknutí doma. Od nich závisel úspech celej osady, museli riešiť konflikty a zomknúť všetkých, lebo len kolektív mal šancu na úspech.

Ale vráťme sa k expedícii 1944. Bola náročná, ale deti ju doslova prežívali. Ochotne poskákali do močiaru, aby sa skryli pred autom, na ktorom jazdilo komando a ikeď to boli nakoniec len pracovníci neďalekej vodárne, ktorí ani nechápali čo sa deje, vydržali v tom močiari byť ukrytí, kým auto nezmizlo.

Uvedenú expedíciu dokončila z 8 osád len jedna.

Ostatné pozvážalo auto z hôr ako zablúdené ovečky. Bolo to aj tým, že nejaký vtipálek preznačkoval trasu a chcel sa pomstiť jednému starému nervóznemu dedkovi.
A tak 8 osád doslova pooralo dedkovi záhradu, keď cez ňu prebehli.

Počasie nebolo priaznivé, poobede sa strhla veľká búrka. Ja som s osadou zablúdila a keď sme konečne vyšli z hustého lesa, objavili sme sa pri prvých panelákoch mesta vzdialeného do tábora cca 15 km.

Ďalšia osada vyhladovaná zastavila nákladné auto, ktoré viezlo mlieko a salámy a sekierkou sa snažili šoféra presvedčiť, že to čo vezie ako náklad v tejto chvíli zmení majiteľa.

Keď sa teraz s odstupom času pozerám na túto expedíciu, uvedomujem si, že doba, v ktorej deti nepotrebovali mobil, aby boli obdivované, nepresedeli pred počítačovou hrou celé hodiny je nenávratne preč.

V tej dobe potrebovali dokázať niečo úplne iné. Potrebovali nájsť svoje vlastné sebavedomie tým, že pomôžu celej osade, spoliehali sa jeden na druhého, pomáhali si a možno aj preto, keď sa po 14 dňoch lúčili, ani tí najstarší chalani sa neubránili slzám.

Našli niečo, čo nikdy predtým nehľadali, našli sami seba, našli kamarátov, s ktorými prežívali výhry aj prehry, našli niečo, čo v budúcom živote vo svete dospelých pochopia.

Keď ich teraz s odstupom času stretávam, mám z tých stretnutí dobrý pocit. Väčšina z tých detí sa vydala tou správnou cestou a dosiahli svoje úspechy či už v škole, v športe alebo osobnom živote, a možno, že tá cesta sa začala práve takýmito tábormi.

TÉMATA:
LÁSKA A VZTAHY