Maďarský jazyk je reč, ktorá je môjmu srdcu veľmi blízka. Je to možno aj tým, že vo mne driemu maďarské korene po mojich predkoch. Pripomína mi krásne prázdninové časy z môjho detstva.

Moji starí rodičia z maminkinej strany hovorili výlučne po maďarsky aj keď žili na Slovensku, ale keď som sa narodila, naučili sa kvôli mne rozprávať aj po slovensky, čo si dodnes veľmi vážim. Ikeď by asi Ľudovít Štúr krútil hlavou nad ich spisovnou slovenčinou, veľmi som ich mala rada hlavne babičku, ktorá by mi bola zniesla aj modré z neba. Bola veľmi čulá.

Pamätám si, že mala už 70 rokov, ale na dvore sme bez problémov hrávali begbinton, alebo sme si kopali futbalovú loptu. Zbožňovala futbal, tak ako ja a vždy som sa smiala, keď mi rozprávala ako ten Rubige (K.H.Rummenigge) strelil krásny gól. Je zvláštne, že starí rodičia prejavia naplno svoje city a lásku až ku svojim vnúčatám.
Moja babička ku svojej dcére bola dosť tvrdá. Nedovolila jej doštudovať vysokú školu, pretože v tej povojnovej dobe múdre a vyštudované dievčatá jednoducho neboli v móde. A maminka jej to nikdy neodpustila, ich vzťahy aj vďaka tomu boli dosť chladné.

Bola som najmladšie zo šiestich vnúčat a aj najobľúbenejšie a keďže moji starí rodičia žili v maličkom domčeku z dvoma izbami, kde v jednej bola kuchyňa, výsadu trávenia letných prázdnin u nich, som mala práve ja.
Až s odstupom času si uvedomujem, že moja babička bola veľmi praktická a moderná žena aj vo svojich sedemdesiatich rokoch.

Uplynulo síce už 17 rokov od jej smrti, ale jej lásku nosím stále v srdci, a to, že mám šťastie v živote je aj jej zásluhou, lebo ak existuje nebo, určite v ňom stráži moje kroky a tak trochu usmerňuje môj osud tým správnym smerom.
Babička bola síce pobožná, ale nechodila do kostola každý deň. Svoju lásku k bohu mala v srdci a každý večer sa s nádherným maličkým ružencom v ruke, pomodlila. Nikdy ma však k náboženstvu neviedla, vždy mi vravela, že sa musím rozhodnúť sama a keď budem dospelá, veľa vecí pochopím a tú správnu cestu životom si určite nájdem. Je zvláštne, že ma naučila malú modlitbičku v maďarčine a ja si ju dodnes pamätám, ikeď po maďarsky vôbec nehovorím.

Babička zomrela, keď som mala 16 rokov, a nikdy si neodpustím, že naposledy, keď som bola u nej na prázdninách sme sa pred mojim odchodom poškriepili, ako to už zvyčajne býva kvôli nejakej nepodstatnej maličkosti.
Odišla som do letného tábora, a bola som rozhodnutá po návrate stráviť u nej ešte 1 posledný augustový týždeň. Už som to nestihla.
Nestihla som sa udobriť, nestihla som ju pochváliť za fantastické lángoše s fazuľkovou polievkou, ktoré som milovala, nestihla som ju vystískať a povedať jej ako ju ľúbim. Jej smrť ma zasiahla ako šíp.

Keď sme prišli s maminkou do jej prázdneho bytu, do ktorého sa presťahovala 3 roky pred smrťou, pretože rázne odmietala byť využívaná deťmi starkého (starký bol jej druhým mužom a mal 2 nevlastné deti), bolo mi hrozne.
Tá krásna vôňa po rôznych krémoch a sladkostiach, tam ešte stále bola, ale babička - pre mňa najvzácnejšia osoba, bola nenávratne preč.
Bolo mi o to horšie, že v byte pred nami boli už jej súrodenci a pobrali čo sa dalo.

Našla som však ten krásny malý ruženec, s ktorým sa každý večer pred spánkom pomodlila a zobrala som si ho k sebe. Mám ho dodnes.
Viem, že svet je niekedy nespravodlivý a smrť je jediná vec, ktorej nikto neunikne, ale keby som mohla vrátila by som čas našej poslednej prázdninovej rozlúčky a správala sa úplne inak.
Teraz, keď mám vlastnú rodinu, skvelého muža a krásneho malého synčeka chápem slová, ktoré som si voľakedy prečítala v nejakej knižke.
Žite a konajte tak, akoby ste tu boli posledný deň. Zajtrajšok totiž ešte nemáte sľúbený.

A preto ak máte niekoho skutočne radi, a je pre vás tým najvzácnejším človekom na celom svete, naozaj nestojí zato, aby ste spoločne strávené chvíle prežili hádaním sa o nepodstatných maličkostiach.
Nikdy totiž neviete, čo sa stane už o minútu a tá krátka škriepka vás môže mrzieť celý život...      

      
Reklama