Minuloročné Vianoce si naše deti vydrankali, aby sme ich strávili u mojej starej mamy v jej zasneženom domčeku v prekrásnej dedinke, uprostred zasnežených stromov.
Stará mama žije od smrti starého ocka sama vo veľkom dome a každé Vianoce trávi s mojimi rodičmi.
V ten rok sme k nim pribudli aj my, takže sme Štedrý deň mali stráviť siedmi, ako jedna veľká rodina. :-)

Starká nás už čakala, dom krásne vyzdobený, vonku poletoval sneh, v dome boli cítiť všade vôňu koláčov, akú si pamätám ešte z detstva, keď sme u nej trávili takmer všetky prázdniny, na starých pukotajúcich LP boli pustené vianočné koledy.
Deti v obývačke ozdobovali s mojim otcom a manželom stromček, ozýval sa tam ich šťastný smiech a ja so starkou a mamou sme v kuchyni chystali štedrovečerný stôl a varili večeru.

Nálada bola krásna, všade pokoj a pohoda. :-)
Keď sme pripravovali stôl, presne by sme sa k nemu my siedmi vmestili. Ale starká trvala na tom, že pri stole musí byť ešte jeden tanier, pre pocestného, ktorý by zaklopal pri našich dverách, takže kvôli tomu jednému tanieru sme museli pridať ešte jeden stôl, aby babička mala Vianoce presne podľa svojich zvykov.
Priznám sa, trošku som bola mrzutá, ale pohľad v babičkiných očiach ma zastavil a poslušne som plnila jej želania. :-)

V podvečer, keď už takmer všetko bolo nachystané, som sa podujala, že kým celá rodina bude aranžovať darčeky pod stromček, ja sa pôjdem s deťmi sánkovať na neďaleký kopec. Na tú hodinu sa mi krásne vrátil kus detstva a spokojne unavení sme sa chystali naspäť do domu.

Pri domčeku oproti domu mojej starej mamy stál v kožuchu a s hlavou omotanou šálom staručký pán. Zvonil na zvonček susedom a keď mu nikto neotváral, spomenula som si, že susedka, veľmi milá a zhovorčivá pani nám na minulej návšteve vravela, že Vianoce bude tráviť u dcéry.
Tomu pánovi som povedala, že u susedov nikto nie je doma a dnes určite ani neprídu. Ten sa na mi otočil tvárou, krásne usmial, ale v očiach mal sklamanie.
„Hm, som jej príbuzný, myslel som si, že Vianoce strávi sama, preto som ju chcel prekvapiť ",  povedal sklamane ten pán.
Spýtala som sa ho, odkiaľ je a on mi len odpovedal, že zďaleka, že prišiel vlakom a že sa nič nedá robiť a pôjde teda naspäť a chytí prvý spoj domov. Vtedy sa vo mne niečo pohlo a spýtala som sa ho, či nechce stráviť štedrý večer u nás.
Chvíľku ma presvedčoval, že sa nám predsa nemôže nanosiť do domu, ale vo mne už nejak žilo kúzlo Vianoc, tak som zostávala neoblomná. Rozhodol sa až vtedy, keď som mu povedala, že pri štedrovečernom stole máme naozaj o jedno miesto naviac a že nemôžem predsa nechať na Štedrý deň človeka samého.
Znova sa usmial a povedal mi, že nebude teda kaziť ducha Vianoc a rád naše pozvanie príjme.

Keď som ho doviedla do domu, všetci boli dosť prekvapení, ale celá rodina ho prijala s otvorenou náručou.
S našimi deťmi si porozumel hneď, starká je pohostinná niekedy až moc a ja som bola šťastná, že sa mi v ten deň podaril aspoň jeden dobrý skutok. :-)
Ten pán, ktorý nás poprosil, aby sme ho volali ujo Jožko, pretože ho tak volá každý bol milý, príjemný, spoločenský deduško, pripadala som si chvíľami ako v rozprávke.
Nehovoril o sebe, rozprával nám rozprávky o ďalekých krajinách, pretože ako prezradil deťom, keď bol mladý prešiel kus sveta.
Starká bola šťastná, že po rokoch tradície s prázdnym tanierom pri štedrovečernom stole prvýkrát to miesto nie je opustené, všetci sme sa cítili zvláštne. Po večeri keď sme rozbaľovali darčeky, ujo Jožko povedal, že síce nič pre nás nemá, ale za našu pohostinnosť nám môže dať iba požehnanie.
Naozaj, každému dal krížik na čelo a napriek tomu, že do kostola chodím naozaj len výnimočne, do očí mi to vtislo slzy.

Po večeri nám ešte chvíľku rozprával, neskôr s nami išiel na polnočnú omšu a potom ma pekne poprosil, či by ho náhodou nevzala na nádražie na vlak, vzdialené asi 4 km od dedinky. Prespať už u nás nechcel, tak sme ho s ťažkým srdcom odprevádzali.
Za ten čas, čo u nás bol si získal srdcia nás všetkých. Manžel mi pomohol odparkovať auto (doteraz to neviem:-) a uja Jožka som viezla na vlak.
V aute sme chvíľku iba sedeli a vtedy mi povedal vetu, ktorá pre mňa bola tým najväčším darčekom:
„On vás naozaj miluje, cítim to. „
Neviem doteraz, či videl neistotu v mojich očiach, neviem ako na to prišiel.
Možno len múdrosť starých rokov.
Mali sme totiž v tom období s manželom menšiu krízu, lepšie povedané, ja som si nejak nebola istá jeho láskou, mali sme naozaj ťažké obdobie.
A vtedy príde deduško, ktorý vyzerá ako z rozprávky a povie mi tú krásnu vetu:
„On vás naozaj miluje, cítim to. „

Odvtedy už nepovedal nič podobné.
Pri vlaku som ho objala, povedala mu, že kedykoľvek má u nás dvere otvorené a tento krát mal slzy v očiach on.
Poďakoval mi za všetko, nastúpil na vlak a odvtedy som ho už nevidela. Nechal ma na nádraží s mojim smútkom a nádejou zároveň a na zákrutu, kde zmizol jeho vlak som pozerala ešte hodnú chvíľku.
Potom som sa vrátila domov, medzi moju rodinu, na miesto, kde bolo bezpečie a láska...
Keď sa suseda vrátila po sviatkoch domov, nevedela, ktorý jej príbuzný to mohol byť.
Má veľmi veľkú rodinu a takmer každý druhý človek v nej sa volá Jozef.

Neverím na anjelov...verím na to, že anjeli sú skutoční ľudia, ktorí možno ani nevedia, že splnili práve svoje anjelské poslanie...

Zostal nám po ňom iba šál, ktorý si u nás zabudol a kúsok nádeje..

Ak ho náhodou niekto stretnete, povedzte mu že ten šál ho u nás čaká a znova mu za mňa povedzte jedno veľké
ĎAKUJEM...        

               
Reklama