Keď som pred 4 rokmi vyhrala v jednej televíznej súťaži zájazd do Spojených štátov pre jednu osobu, dlho som váhala, či svoju cenu radšej neprenechám svojej najlepšej kamarátke. Nielenže mala viac predpokladov pre spomínanú cestu, ale dokonca bola ešte slobodná a čo je najdôležitejšie, vedela DOBRE anglicky, takže nehrozilo, že zomrie hladom iba preto, lebo si nevie v obchode vypýtať chlieb a syr. :-)

Paradoxné bolo, že vlastný manžel ma presvedčoval, aby som tú cestu zobrala a v sladkej nevedomosti mi dokonca navrhol, že on sám osobne sa o naše deti postará. Tak som s pocitom „Kto chce kam, pomôžme mu tam“, pri spoločnej večeri oznámila, že ich teda nechám 5 dní napospas osudu a zájazd beriem. Manžel bol ešte stále nadšený, pravdepodobne vďaka myšlienke, že sa aspoň na 5 dní zbaví môjho večného buzerovania, že si zase nechal ponožky vedľa postele, že zase nechal mokrý skrútený uterák na práčke a že si zase po sebe neodložil tanier po večeri a podobne. O pár dní, už v cestovnej horúčke, som balila kufre, ktoré sa tvárili, že nejdem na 5 dní na dovolenku, ale že sa chystám emigrovať na druhý koniec sveta a popritom vyvárala, aby moje deti netrpeli počas tých pár dní hladom. Uznám totiž, že môj manžel síce vie uvariť dobrý čaj, ale tam jeho kuchárske schopnosti končia. :-)

Na druhý deň, ovešaná kuframi a mojimi ratolesťami, sme prepadli letisko. Keď som sa s deťmi rozlúčila pusinkovaním, že naozaj ich neopúšťam natrvalo, naozaj som im pripravila dosť jedla, aby ocinko nemusel variť, (ako to bolo počas môjho liečenia, keď som po návrate s hrôzou zistila, že sa týždeň stravovali len pizzou z donáškovej služby) a naozaj sa za tých pár dní vrátim. Keď mi manžel na poslednú kontrolnú otázku, či to zvládnu s úsmevom odpovedal, aby som nemala strach, že je predsa chlap. Veď práve. Radšej mi to nemal hovoriť, ale už som bola omámená vidinou diaľok, takže som jeho odpoveď prešla mlčaním. :-) Lúčenie skončilo, nasadla som do lietadla spokojná, že trapasy, akých je môj život plný sa mi úspešne vyhli. :-) Dlho som sa netešila. Zájazd mal medzipristátie v Paríži, kde som sa chystala popozerať si francúzske pamiatky. Povedala som si teda, že Louvre si nesmiem nechať ujsť. Netušila som, že fotoaparát mi zhrabnú hneď pri vchode a dokonca musím prejsť kontrolou. V tú chvíľu by som skutočne bola schopná zavraždiť môjho manžela. Na snímke mojej tašky sa vo vnútri vynímal obrovský nôž, nasvedčujúci, že sa chystám vyvraždiť celý Paríž.:-) To môj manžel má úchylku komukoľvek zbaliť čokoľvek, aby spomínaného človeka čo najviac strápnil. :-) Len je pre mňa dodnes záhadou, ako to, že si spomínaný nôž nikto nevšimol už na letisku.:-) Galériu som teda nevidela a bola som (aká česť:-) vykázaná z budovy a dokonca som dostala aj eskortu.:-) Paríž som teda pokorila. Čakal ma Manhattan.

Už na letisku som začala tušiť, že tá moja angličtina ma raz zabije. :-) Na letisku som sa totiž, ako správny analfabet, chcela spýtať strážnika, kde a ako si môžem vyzdvihnúť kufre. Lenže sa mi nejak tie slovíčka v hlave pomotali. Zopakovala som mu otázku najmenej päťkrát, kým ma napadlo radšej si zalistovať v slovníku. Keď som si všimla, čo som mu tam vtĺkala do hlavy, popriala som mu pekný deň (to nezbabrem:-) a utekala preč. Ani sa nedivím, že pozeral na mňa ako na marťanku, pretože som mu namiesto otázky: „Prosím vás, neviete, ako sa dostanem k mojim kufrom?“, omieľala dokola vetu: Prosím vás, neviete, ako sa dostanem k mojej kapuste?:-))

Konečne som bola v hoteli, tam za nás hovoril sprievodca, takže pokaziť sa nič ani nedalo. Po pár hodinách blúdenia po hoteli som sa zarozprávala (chápte rukami, nohami:-) s jednou veľmi milou Američankou. Vlastne som sa s ňou spoznala tak, že som do nej na chodbe vrazila:-) Tak sme sa zarozprávali, teda neviem, či ona mne rozumela, ale ja jej asi každé piate slovo, ale aspoň sa pekne usmievala:-) Keď mi začala ukazovať fotky svojich vnúčat, pochopila som a utekala do izby, pre obrázky mojich ratolestí a manžela. Až neskôr večer, keď som už ležala v posteli a listovala si v slovníku som pochopila, prečo na mňa tá milá pani tak divne pozerala. Keď som jej totiž ukazovala na fotke môjho manžela, vďaka mojej úžasnej výslovnosti som jej nehovorila, ako som mala v úmysle: „Toto je môj manžel, ale vtedy mal ešte bradu“, ale povedala som tej milej konzervatívnej pani: „Toto je môj manžel, ale vtedy mal ešte vtáčika“ :-) Nuž, blbosť je dar boží.

Na druhý deň sme pochodili Manhattan, videla som na vlastné oči dvojičky, dokonca aj Sochu Slobody. New York je síce neosobné, dosť špinavé mesto, ale má v sebe akési čaro. Najmä v noci. Presvietený Manhattan bol tak čarovný, že sa mi v noci zdal dokonca krajší než moje rodné mesto, a to už je čo povedať. :-)
Vždy som si myslela, že tam žijú ignorantskí, nepríjemní ľudia. Ospravedlňujem sa im dodatočne, pretože som zistila, že ľudia žijú takmer všade rovnakí. Nájdu sa aj nepríjemní, ale našťastie, dobro ešte nevymrelo. Ale radím každému, kto sa chystá tieto končiny navštíviť, aby nepodnikal niečo na vlastnú päsť.
V jeden deň som prosím ja bola ten dobrodruh a oddialila som sa od mojej skupiny, pretože som sa rozhodla, že si na vlastnú päsť spravím výlet do mestskej časti Brooklyn. Cesta to bola zaujímavá a skončila tak, že som skončila na veľvyslanectve, pretože sa mi podarilo zablúdiť. :-) A keďže mi nikto nerozumel,(čo nevedia anglicky?:-) nezostávalo mi nič iné, ako prežiť potupu a čakať na nášho sprievodcu. V posledný deň výletu, keď už som bola unavená z mojich večných omylov a strápnení, som tomu dala korunku. Som sa totiž rozhodla, že pokupujem mojim miláčikom aspoň nejaké darčeky. Pol dňa som behala po obchodoch, kým som si uvedomila, že namiesto otázky: „Koľko to stojí?“ som celý deň chodila, ukazovala na tovar a pýtala sa: „Koľko je hodín?“ :-) Keď som našla skupinku, s ktorou som bola na zájazde, zaumienila som si, že kým nepristaneme doma, odmietam sa baviť inak, ako mojou rodnou rečou. A keď sme boli konečne doma, v srdci som mala zvláštnu nostalgiu a smútok za niečím, čo už určite nezažijem. (teda dúfam, že nie:-)

Každopádne, výlet to bol krásny, ľudia boli úžasní a ja dúfam, že nádhernú panorámu Manhattanu (bohužiaľ teraz už bez dvojičiek:-( ) ešte niekedy uvidím. Lenže tentokrát vezmem aj manžela. :-) (vie totiž anglicky:-) No, dnes teda už aj ja. Odvtedy sa v kuse zdokonaľujem. Veď, čo ak vyhrám náhodou ešte nejakú súťaž?:-)

Reklama