Tohtoročná dovolenka nebola síce pre našu bláznivú rodinu ničím výnimočná, ale pri rozprávaní o nej bezpečne pobavíme každého poslucháča. :-)

Pozvánka od manželovho kamaráta na ich krásnu chatu nás zastihla v obehovaní cestovných kancelárií a hľadaní dovoleniek „last minute“ pre celú našu rodinu.
Po tom, ako zasadla naša rodinná rada, ma manžel presvedčil, že Michal by nám naozaj rád oplatil to, že sme sa o ich deti celé jarné prázdniny starali.

Takmer sa mu to nepodarilo pri spomienke, ako sme jeho syna museli dva dni nechať v nemocnici, keď na prechádzke s našimi deťmi pojedol nejaké jedovaté bobule. Pri tejto spomienke som si totiž bola istá, že Michalova pozvánka je výsledok jeho plánu, ako otráviť pre istotu celú našu rodinu. :-)

Nakoniec bolo rozhodnuté, deti sa tešili, lebo práve na tej chate strávili raz v zime so svojim otcom nezabudnuteľný víkend, kde sa tatino s ujom Michalom tak spili, že im vyhlásili preteky v tom, kto dociká ďalej a nakreslí v snehu krajší obrázok. :-)
Dievčatá síce boli diskvalifikované, ale každá z nich dostala čiapku, píšťalku a robili rozhodcov.:-)
To bolo naposledy, čo sme s Michalovou manželkou Dášou dali naše deti tým šialencom, nechceli sme dopadnúť ako tie úbohé ženy v komédii „S tebou mně baví svět. „ :-)
Tak s takýmito ľuďmi sme sa ja a Dáša rozhodli stráviť 2 týždne na chate, ktorá je takmer na úplnej samote, pretože je kúsok od dediny, nie však tak ďaleko, aby tam hrozilo nebezpečie. :-)

Dovolenka sa nezadržateľne blížila a ja som začala mať zimomriavky z balenia a chystania sa, lebo priznávam, že napriek tomu, že sa viac menej živím svojim organizačným talentom, ešte nikdy sa mi nepodarilo zorganizovať moju šialenú rodinu. :-)
Pretože pri nich môžete mať zorganizované všetko do detailov, ale vždy sa nájde niečo, na čom celý plán stroskotá. :-)

Je to síce k neuvereniu, ale balenie aj cesta prebehli bez väčších obtiaží.
Dcérka nám neoznámila, že nechala zapnutú žehličku, manžel ma nepresvedčoval, že nikto nezamkol, syn si napodiv nič nezabudol, vracali sme sa iba dva krát, aj to iba 5 kilometrov, keď som zistila, že prenosná chladnička s našim jedlom na cestu a chladenými nápojmi zostala pred dverami druhý raz, keď manžel pripomenul, že nezobral jedlo pre psa, jedinú vec, ktorú mal na starosti. :-)
Večer, už sme boli na mieste a deti sa okolo nás hrali, sedeli sme všetci na verande chaty. Bolo tam nádherne.

Náš psík sedel pod mojimi nohami, keď sa zrazu s odpichom rozbehol, prevrátil sedačku, na ktorej som sedela a ako správny poľovnícky pes trielil za zajacom do lesa. Keď sa dlho nevracal, rozhodli sme sa ho ísť hľadať.
Deťom sme prikázali zamknúť sa do chaty a čakať na náš návrat, Dáša s Michalom išli na jeden smer, ja s manželom na druhý.
A začalo to.
Išli sme čoraz viac do lesa, až sa nám podarilo zablúdiť.

Manžel v rámci hesla: „mobil nosím so sebou aj na toaletu, ale keď ho treba, práve vtedy ho nemám“ ani nemohol privolať pomoc. Keď som na neho začala kričať, prečo, keď má taký superorientačný talent, nemá poňatia, kde sme, niečo v kroví zašuchotalo. Naposledy som bola vylezená na strome keď som mala tak desať rokov, ale tentokrát sa mi to podarilo v rekordnej rýchlosti. :-)
Začala som panikáriť, že tam je určite diviak, alebo medveď a volala manžela za mnou na strom, keď z krovia vycupkal divý zajačik a behom ušiel preč. :-)
Až vtedy som zistila, že na ten strom nebol možno problém vyliezť, ale zliezť dolu už problém bol. :-) Ovalila som sa s konárom po hlave, zoskočila dole a dopadla rovno na rameno.

Manžel ma ubezpečoval, že už sa zorientoval a musíme ísť doprava a ja, napriek tomu, že som si myslela, že lepšia cesta je doľava, som mu verila. P
odľa mojich hodiniek sme blúdili dve hodiny.
Stále sme sa motali namieste, pár krát ma vystrašili podivné zvuky, pred ktorými som sa vždy statočne schovávala za manžela, prípadne obzerala po najbližšom strome, na ktorý by som vyliezla. :-)
Po dvoch hodinách, keď som to zobrala do vlastných rúk, sme stretli Dášu. Vraj Michal ju tam nechal, lebo si myslel, že nás vidí.

Mala na neho čakať a on sa stále nevracal.
Ignorovala som tých dvoch a išla podľa SVOJEJ orientácie.
Jasné, celý ten čas sme sa motali OKOLO CHATY!
Pri chate nás čakal náš milovaný psíček s vreskom, ktorý naznačoval, že nás hľadal a do ohlúpnutia nemal poňatia, kde sme mu ušli.
Keď som navrhla, že ideme hľadať Michala, Dáša ma ubezpečila, že je to zbytočné. Mala pravdu.

Po pár minútach sa vynoril s húštia a prvé, čo urobil, oznámil Dáši, že ju čakal hodinu na mieste, kde mala byť.
(Za toto mu v noci, keď spal, nalakovala nechty na nohách krvavo červeným lakom na nechty s tým, že odlakovač nemá, takže kým sa mu to nepodarilo odstrániť ináč, chodil celý čas v ponožkách:-)

Keď sme vošli do chaty, kde čakali deti, takmer sme zinfarktovali všetci namieste. V chate bolo pár úplne cudzích ľudí.
Nakoniec z toho vysvitlo, že môj duchaprítomný syn zavolal políciu, s tým, že sú tam sami, lebo nás niekto uniesol a chcel aj ich, ale oni sa zamkli do chaty (tak tento scenár bol iste z hlavy mojej nadmieru kreatívnej dcéry) a tak nás po lesoch hľadá asi 20 ľudí.

Nakoniec bolo všetko odvolané, všetkých sme pozvali aspoň na kávu a čaj, pravda vyšla na povrch a tým sme sa zapísali do dejín dediny ako tlupa šialencov a keď sme s Dášou robili ráno nákup základných potravín, ľudia nás zdravili a podaktorí si neodpustili poznámku, že by sme mali chodiť častejšie, lebo v tej dedine je aj tak vždy taká nuda, že sme sa im postarali o zábavu.
Fakt masochisti. :-)

Každopádne ďalšie dva týždne prebehli v réžii podobných príbehov, o ktorých scenár sa postarali vždy predovšetkým deti a o ktorých vám možno ešte napíšem a ja som sa tešila, keď moje deti konečne vydám, ožením a konečne bude pokoj. :-)
Alebo nie?:-)      

       
Reklama