Havária – pri vyslovení tohto slova každému z nás prebehne mráz po chrbte.
Stretávame sa s ňou každodenne prostredníctvom televíznych správ, v horšom prípade na vlastnej koži a vždy v nás zanecháva zmiešané pocity. V stotine sekundy zmení život človeka a niekedy aj celej jeho rodiny. Osud je krutý a vyberá si často tú najcennejšiu daň – ľudský život za okamih nepozornosti. Na človeku aj keď vyviazne z havárie bez zranenia vždy zanechá psychické stopy.

Ja som na vlastnej koži zažila haváriu len raz v živote, a to na dovolenke.

Tu človek akoby strácal zábrany byť ostražitým, pozorným a zabúda, že dopravné pravidlá sú jasne dané v každej krajine.
Čo sa vlastne stalo.
Manžel ma 2 dni nahováral, aby sme si požičali motorku a urobili si pekný výlet po ostrove. Nebola som týmto nápadom veľmi nadšená, lebo manžel nikdy ešte na motorke nesedel a vodičský preukaz mal len tuším prvý rok. Ale nakoniec som súhlasila, neodolala som jeho šťastnému výrazu v tvári. A tak sme sadli na motorku a vyrazili sme na neznáme dobrodružstvo.

Jazda bola fascinujúca, ale teraz viem, že bez prilieb už od začiatku dosť adrenalínová. Pretekali sme sa s horúcim vetrom a keď manžel nadobudol istotu a zistil, že to šoférovanie nie je až také náročné, začal si viac veriť a pridal na rýchlosti. To však určite nebolo vôbec rozumné. Bol to najhorší nápad, ale kto by v tej chvíli predpokladal, že sa nám v tej rýchlosti 80-90 km/hod môže niečo stať a na poľnej ceste???

Vbehli sme však do neprehľadnej zákruty a pred nami sa objavila ďalšia motorka, ktorá však išla o mnoho pomalšie a oproti nákladné auto. Riešenie tejto situácie ostávalo na mojom manželovi. Ten sa rozhodol strhnúť motorku z cesty a za každú cenu ju udržať vo svojich rukách, pretože keby ju pustil, určite by pokračovala ďalej, ale akoby to dopadlo so mnou....
Ja som odletela asi 20-30 m strmhlav do priekopy, za ktorou už bola len krátka trávnatá plocha a strmý útes k moru. Manžel ostal ležať pod motorkou a bol celý doráňaný. Ale v tej chvíli si to vôbec nevšímal a utekal len ku mne so strachom čo je so mnou. Mal roztrhnuté obočie, hlbokú ranu na pleci a dokonale rozbité koleno, cez krv som mu poriadne ani nevidela do očí, ale jeho roztrasený hlas a otázku „Bože môj, si v poriadku?,“ som vnímala.

Ja som si po tomto leteckom zážitku odniesla len menší šok a pár odrenín na nohách a tvári. O chvíľu už bol pri nás súkromný lekár, ktorý nás odviezol na polikliniku a ošetril nás. Neviem, kto ho zavolal, ale ľudia na ostrove, kde sme trávili dovolenku, neboli ľahostajní a pomohli nám a ani sme ich nespoznali.
Po tejto nepríjemnej havárii sme si padli do náručia a ten pocit, že ste sa znovu narodil,i snáď pozná každý, kto ho zažil na vlastnej koži. Uvedomili sme si láskavosť osudu voči nám a jeho výstražne zdvihnutý prst od tej chvíle máme vždy na pamäti, hlavne vtedy keď sa poškriepime kvôli banálnym veciam.   

     
Reklama