Napadla aj niekoho z vás samovražedná myšlienka, cestovať na dovolenku s malými deťmi? Nie? Tak si skúste prečítať, ako to môže dopadnúť. :-) 
Keď mali naše deti približne 10 rokov, išli sme s nimi prvý krát stanovať a spraviť si výlet do juhozápadných Čiech za mojou detskou kamarátkou, ktorá sa vydala niekde k Temelínu a každý týždeň nás pozývala k nim.
Už 10 dní dni pred plánovaných odchodom mali obe deti pobalené svoje ruksačiky a každý deň, len čo som prišla z práce ma „bombardovali“, aby som sa už aj ja pobalila, veď predsa ideme už o týždeň.
Dva dni pred odchodom som im spravila radosť a pobalila nejaké veci s tým, že zbytok nahádžem do tašiek až tesne pred odchodom, veď predsa som mama, vstanem skôr a než sa prebudia deti, budeme pobalení a môžeme vyraziť.
No, človek mieni...okolnosti menia. :-)

V to ráno som zvonenie budíka zrušila s myšlienkou: „Tebe šibe budíček, veď je víkend. „ Manžel sa prevalil na druhý bok, tak som sa pritúlila k nemu a pokračovala v snení. Až kým sa mi nesnívalo, že na mne pristáli dve rakety. Prebudila som sa na to, že niečo po mne skáče. Myslela som, že je to sen. Nebol. :-) Moje deti sa rozhodli, že si zo mňa spravia pristávaciu dráhu. Ignorovala som ich do chvíle, kým mi moja rozkošná dcéra nepošepkala do uška, že už je desať hodín a nespýtala sa ma, kedy odchádzame.

Vyrazila som z postele, po ceste zhodila z postele môjho manžela, ktorý pozeral na mňa s výrazom štvaného jeleňa a keď mu prišlo, čo sa deje, veľavýznamne so poklepkal po čele. Už mi bolo jasné, že poludňajšej horúčave sa nevyhneme.
Balili sme sa presne 2 hodiny, vzhľadom na to, že moje milované ratolesti, ako som neskôr zistila, síce mali zbalené svoje taštičky, ale za životne dôležité považovali skôr čokoládu a cukríky. Keď som sa spýtala svojej dcéry, či jej nevadí, že nemá zbalený ani jeden sveter, dostala som výstižnú odpoveď, že predsa má plavky a nič viac nepotrebuje.

Vyrazili sme v najväčšej horúčave, auto pálilo, okná sme mali dokorán a po 5 kilometroch som stihla chytiť prievan do ucha. Deti sa vzadu klbčili, pes sa snažil dostať ku mne na predné sedadlo a štekal do jeho ohlúpenia a nášho ohluchnutia, keď to môj manžel nezvládol a povedal deťom, že ak okamžite neprestanú, vysadí ich na najbližšom odpočívadle a mne (nie nášmu psíkovi, božechráň) vynadal, ako som toho psa vychovala.
Deti stíchli, ozvali sa až po ďalších piatich kilometroch, keď sa náš synček spýtal, či to bude veľký problém vrátiť sa, lebo si zabudol doma walkman.
S manželom sme mu jednohlasne odpovedali, že to problém bude a nech na to zabudne, keď sa ozvala moja dcérka s vetou: „Mami, ani som sa ti nepochválila, že kým si spala, úplne sama som skúšala vyžehliť obrúsky. „ Oblial ma studený pot. Manžel sa jeho druhorodenej spýtal, či žehličku aj vypla, keď sa dcérka, presne podľa jej zvyku rozplakala, ako vždy, keď tuší na obzore malér. Nemalo zmysel, niečo hovoriť, otočili sme auto a išli naspäť.

Doma sme zistili, že naša dcérka síce žehlila, ale detskou žehličkou, ktorú jej darovala stará mama, môj roztržitý manžel zabudol zamknúť a balkón zostal dokorán otvorený. V tú chvíľu som sa zaprisahala, že už nikdy neopustím byt ako prvá.
Vyrazili sme znova.

Po magických piatich kilometroch nám začalo auto hrozne klepať, keď sa synček pozrel dozadu a oznámil ockovi, že sme niečo stratili.
Áno, bolo to z nášho auta. Výfuk.
Pristavili sme to na najbližšom odpočívadle.
Výfuk síce neodpadol, iba jeho časť, a manžel ma ubezpečoval, že tých „pár“ kilometrov s tým prejdeme, len to bude trošku búchať.
Mal pravdu.
Celú cestu sme robili rámus, predstavte si to na diaľnici, mala som pocit, že sedím v traktore. :-)
Cesta to bola strašná, s manželom sme sa stihli dva krát pohádať a dvakrát udobriť, naše deti sa stihli pohádať medzi sebou asi šesť krát a udobrili sa raz, keď sme konečne boli na mieste.
Zvítali sme sa s Martinou, predstavila mi jej manžela a ten jeho a môj si stihli padnúť do oka. Peter mal dolu dielňu, sľúbil nám auto do odchodu opraviť. Tých 5 dní, strávených v priestrannom dome s veľkou záhradou bolo krásnych, deti chodili s manželom, Petrom a ich troma deťmi na kúpalisko, my s Martinou na aerobic, keď prišlo prozaické ráno nášho odchodu.
Rozlúčili sme sa s našimi hostiteľmi, pozvali ich všetkých piatich na návštevu do nášho štvorizbového bytu a mohli sme vyraziť. :-)
Sadli sme do auta, už opraveného, keď manžel zahlásil, že ho nemôže naštartovať. Ľudia, my sme to auto tlačili 4x do takého strmého kopca, že sa mi točila hlava a naše autíčko nás malo úplne.. viete kde. :-) ja s Martinou, Petrom a deťmi sme tlačili, manžel sa spúšťal na aute dolu kopcom. Vtedy sa Peter ako mechanik naštval, dal môjmu milému manželovi kľúče od jeho auta, nech ho roztiahne.
Manžel už utekal do garáže, keď Peter naše autíčko naštartoval, vystúpil a oznámil nám, že sme tlačili zbytočne, lebo, citujem:
„Ten vuul neotočil klíčkem pořádne a vlastne nestartoval. Chvíľu si obaja z lásky ešte vymieňali voly, kým sme mohli vyraziť.
Po ceste domov sme mali ešte 2 dni stanovať. Manžel našiel niekde na mape vraj úžasný kemp. Prišli sme tam. No, niekedy to možno bol kemp, ale vítala nás tráva po pás, nikde nikoho a jedna latrínka. Nevadí.
Našli sme druhý, bolo nám krásne a po troch dňoch sme sa unavení, utrmácaní dostali domov.
A až do nasledujúceho leta som o dovolenke nechcela ani počuť. :-)  

  
Reklama