Stalo sa niekomu z vás, že ste vyslovili vetu: „Chcela by som byť znovu dieťa a mať znova tie nádherné detské problémy, keď vlastne o nič nešlo?"

Pred pár dňami som sa pristihla pri tom, ako som tú vetu povedala manželovi. Nemáme existenčné problémy, je nám fajn, sme šťastní, dá sa povedať, že sa kľudne môžeme cítiť ako najšťastnejší ľudia na svete. :-)
Ale v ten deň to nejak na mňa doľahlo, to viete, predmenštruačný syndróm. :-)
Moje hormóny ma zase donútili rozmýšľať nad najkatastrofickejšími scenármi našich životov, čo keď stratíme prácu, čo keď sa niekomu z nás niečo stane, čo potom bude s našimi deťmi a podobne. Dopadlo to tak, že ma manžel pri návrate z práce našiel sedieť v slzách na sedačke a plakať nad našim strašným osudom. :-)
A keď som mu povedala tú vetu, pozeral na mňa a  jediné, čo mi povedal, bolo, aby som sa zamyslela, ako som sa cítila ja ako maličká.

 
Pred očami sa mi vynárala doba, keď ma rodičia nechali prvé dni v škôlke, ako som plakala a dusila v sebe ten hrozný detský žiaľ, pretože som si myslela, že ma tam mama odložila. Hneď na to som si spomenula, aký strach som zažívala pár mesiacom po tom, ako mi pani učiteľka v škôlke povedala, že nesmiem ležať otočená na ľavej strane, keď v postieľke spím, lebo si tlačím na srdiečko a mohla by som zomrieť. Bolo to v tom období, keď som videla mŕtveho dedka, ktorého som neskutočne ľúbila. Po nociach som sa bála zaspať, lebo som sa bála, že sa náhodou v noci otočím a zomriem. Dnes, s odstupom mnohých rokov tuším, že to tá „učiteľka“ spravila preto, lebo som v postieľke bola otočená ku stene a ona pravdepodobne chcela na nás vidieť. A keď si predstavím, že by sa kľudne mohlo niečo podobné stať mojim deťom...
Alebo keď na rodinnej oslave povedal otcov kamarát, mojej matke, že vyzerám, ako keby môj otec ani nebol môj otec.
Jasné, on to bral zo žartu, ale asi nedomyslel dôsledky, čo to spraví so srdiečkom dieťaťa.
Alebo neskôr, keď jedna známa povedala rodičom, že z mojej sestry vyrastie krásavica. Na mňa zabudla. Bola som v puberte, mala som 13, a bola som typické škaredé káčatko. :-) Preplakala som vtedy 4 noci, pretože ako každé dievča v puberte som chcela byť pekná a myslela si, že to je to najdôležitejšie na svete. :-)
A nechcite radšej vedieť, ako som sa cítila, keď mi tá istá známa o pár týždňov povedala, že mám veľký zadok. :-)
Lenže ona ani náhodou netušila, že som práve v ten deň behala 5 kilometrov okolo jazera a tešila sa, že som pár kíl pustila dolu vodou..

Keď sa mi toto všetko premietlo pred očami, plač ma v momente prešiel. :-)
A uvedomila som si, prečo som s tým človekom, čo ma aj po rokoch na ňom priťahuje. :-) Dokáže zmeniť problém zo skaly na piesok.

A to je to, čo potrebujú moje deti.

Pre ne je problém aj pokazená bábika, veď podľa nich tá bábika je ich kamarátka a tiež môže prechladnúť, alebo zraniť sa.

Deti sú citlivé dušičky.
Môže ich neskutočne zraniť akoukoľvek poznámkou, ktorá sa nám zdá neškodná.
Ale pre ne môže znamenať koniec sna.
A deti milujeme, nie?
Tak prečo im neprichystať prekrásne detstvo?..    

           
Reklama