Kto sledoval v televízii súťaž "Kto prežije", určite mu nie je neznámy pojem Markézske ostrovy, pretože sa tu odohrávalo jedno celé dejstvo. Určite so mňou súhlasíte, že zábery zachytávajúce divokú prírodu týchto ostrovov boli nádherné.

Keby tieto ostrovy neboli najvzdialenejšími ostrovmi vo Francúzskej Polynézii určite by stáli za návštevu. Realita je však iná. Keby ste sa chceli dostať do tohoto odľahlého kúta našej zemegule museli by ste stráviť v lietadle minimálne 20 únavných hodín a tak bude možno lepšie, keď sa o tomto súostroví dozviete niečo z môjho rozprávania.

Markézske ostrovy nie sú tým typických súostrovím ako Tahity či Havajské ostrovy, kde Vás vítajú kvetinovými vencami skromne oblečené zvodné krásavice a všade navôkol sa ozýva typická hudba. Tieto ostrovy Vás privítajú dosť nevlúdne, pretože pobrežie lemujú väčšinou 300 metrové vysoké skalnaté útesy a len kde tu sú ukryté rozprávkové piesočnaté pláže.
Korálová bariéra, ktorá zvyčajne chráni pobrežia súostroví pred nečakanými a nepríjemnými návštevníkmi akými sú žraloky je tu neznámym pojmom. A tak sa hllbokovodné žraloky môžu priblížiť až tesne k pobrežiu.

Celé súostrovie tvorí 20 ostrovov a ostrovčekov, na ktorých žije cca 10 tis. obyvateľov. V minulosti bola návšteva týchto ostrov omnoho nebezpečnejšia, pretože na týchto miestach najdlhšie pretrvávala tradícia chutného ľudského mäsa v jedálničku domorodcov. Markézania boli jednoducho ľudožrútmi. Posledným známym prípadom kanibalizmu, bolo zjedenie jedného z amerických turistov.
Je to pre nás nepredstaviteľné, že by nám domorodci rozprávali, ktoré časti ľudského tela sú najjchutnejšie a predsa. Markézania tvrdili, že je to mäso na predlaktí a medzi záprstnými kostičkami.

Toto súostrovie dostalo pomenovanie podľa markíza de Canete, ktorý bol známy ako vicekráľ Peru. Ikeď je toto súostrovie najbližšie k rovníku, na druhej strane je najviac vzdialené od každého kontinentu napr. od Južnej Ameriky 6000 km.
Studené prúdy Pacifiku si tu našli svoj druhý domov a preto sa tu nedarí ani koralovému svetu, ktorý potrebuje pre svoju životaschopnosť omnoho teplejšie prostriedie.

Tí, ktorí milujú tetovanie tela by tu určite našli raj. Tetovanie tela má dlhú tradíciu. Už v minulosti slúžilo tetovaniu na rozlíšenie spoločenského postavenia, ale tiež ako erotické lákadlo. Pre domorodcov bolo tetovanie znakom krásy ale tiež prísnej čistotnosti.

To, že sú však domorodci vynaliezaví svedčí aj ich šikovnosť vo využívaní darov prírody. Je tu bežnou vecou, že stretnete nežnejšie polovičky v dámskej podprsenke vyrobenej z kokosových orechov.
Aj poslednou markézskou panovníčkou bola žena. Volala sa Tehau Mohena a zomrela v roku 1916. Komický by Vám však určite prišiel pohľad na jej hrob aj keď sa to nepatrí. Vyčnieva totiž z neho hrdzavý rám bicykla. Traduje sa, že ho dostala ako dar od jedného kapitána. Kráľovnej prirástol bicykel tak k srdcu, že sa dala aj s ním pochovať.

Markézy preslávili jeden osobitný druh kokosového oleja pod názvom "umu hei". Pozostáva zo siedmych byliniek, santalového dreva a tahitského kvetu tiare. Môže sa používať na masáže, proti komárom, ale aj na zvádzanie partnera. Veľmi by ma zaujímala jeho vôňa, keď má také protichodné využitie.

Dnešní Markézania sú celkom príjemní hostitelia, a keď Vás pozvú na ich vlastnoručne vyrobený nápoj "kawa" nesmiete odmietnuť, aj keď obsahuje dobrú dávku omamných látok. Tu Vám naozaj nehrozí, že páchate nejaký trestný čin.

Toto súostrovie si v dnešnom uponáhľanom svete zachovalo svoje nedotknuteľnosť aj vďaka tomu, že v tejto oblasti nie sú veľmi priaznivé vetry pre moreplavcov a možno aj preto je napriek nie príliš priaznivému počasiu (uprostred roka tu prší v kuse celé dva mesiace) toto miesto rozprávkovým balzamom na ľudskú dušu.    

  
TÉMATA:
ZAHRANIČÍ