Toho krásneho slnečného dňa, keď mi akýsi podomový obchodník doslova vnútil otrasné ponožky ešte otrasnejšej ružovej farby, o ktorých som už vtedy, keď som ich kupovala vedela, že ich aj tak o pár dní vyhodím, povedala som si, že končím. A idem sa učiť byť asertívna. No, nápad to bol dobrý, ale tá realizácia.
No schválne.. :-)

Hneď na druhý deň som plná odhodlania prepadla kníhkupectvo a nakúpila všetky knižky, kde sa aspoň v opise knihy slovo asertivita spomínalo. Keď som sa dotrepala s knihami v náručí domov, moja milovaná dcéra sa ma hneď vo dverách spýtala, či som vykradla kníhkupectvo, alebo dostala v reštitúcii mestskú knižnicu. :-)
Dcérku som odignorovala, manželovi som oznámila, že dnes varí večeru on (v jeho pohľade som zazrela podobný výraz, ako vtedy, keď som mu pred mesiacom oznámila, že vysávanie bytu je odteraz v jeho kompetencii:-), syna som vyhodila od počítača a vraj od dôležitého zápasu a išla som na vec.
Na internete som si našla veškerú dostupnú literatúru a rozhodla som sa, že od nasledujúceho dňa budem asertívna, budem vravieť to, čo si myslím a nenechám so sebou mávať.
Toto rozhodnutie som pri večeri (chlieb s maslom:-) oznámila svojej rodine so všetkou odhodlanosťou a prísnosťou, akej som sa v danej situácii zmohla. Manžel s deťmi mi to totiž moc neuľahčovali, usmievali sa po mne síce milo, ale svoju rodinu si poznám a tuším, čo sa za tými úsmevmi skrývalo. :-)

Večer som si v príručke prečítala prvý bod:
Na začiatok skúste jeden deň bez rozmyslu vravieť slovo nie, bez ohľadu na to, čo sa vás kto opýta a bez ohľadu na to, čo kto od vás bude požadovať. Aj keď to bude niečo, čo chcete, ide o to, aby ste sa slovo „nie“ naučili vyslovovať rázne.
Poďakovala som nebesám, že druhý deň je sobota, a nebudem sa musieť strápňovať v práci, manželovi dala pusu na dobrú noc a zaspala s myšlienkami na lepšie zajtrajšky. :-)

Ráno som stála za sporákom, syn sa ma spýtal, či som mu oprala dres na zápas a ja, napriek tomu, že som vedela, že dres je čistý v skrini, odvetila: „NIE!“ Vtedy už syn držal spomínaný dres v ruke a pozeral na mňa s výrazom ako: „ Aha, maminka nám zase nejak blbne“. Keďže bol asi zvyknutý, dal mi pusu a odišiel. :-)
Vtedy prišla dcérka s otázkou, či s ňou pôjdem bicyklovať. Strašne som chcela, manžel šiel už ráno na ryby, napriek tomu som odpovedala: „Nie“. Ani ma neprehovárala a mne to bolo strašne ľúto. :-/

Celý deň som preležala doma, nudila sa a cvičila si slovo „nie“. Manžel prišiel poobede, na otázku, či mi chýbal som prikývla ( o prikývnutí v príručke nebolo ani slovo:-) a spravila som mu večeru.
Neskôr sedel pri počítači a keďže je to čajový maniak, ktorý za deň dokáže vypiť 7 pollitrových čajov, spravila som mu čaj a posadla sa k nemu. Keď čaj vypil, spýtal sa ma, či mu môžem urobiť ešte jeden, povedala som „nie“, zdvihla sa a išla dať zovrieť vodu. :-) Pripadala som už sama sebe ako šialenec. :-)
Deň konečne končil, ale snáď tam na zajtra budem mať lepší príklad, ako sa cvičiť v tom, čo chcem dosiahnuť. :-)

Na ďalší deň som si prečítala:
Choďte do obchodu, vypýtajte si tvarohový koláčik. Keď vám ho predavačka podá, povedzte, že chcete radšej orechový. A keď vám podá ten, povedzte, že ste si to rozmysleli a odíďte.
To vyzeralo ľahko. :-)

Druhý deň som plná odhodlania prišla do obchodu, vypýtala si tvarohový koláčik, potom som predavačke ešte stále pevným hlasom oznámila, že chcem orechový. Keď mi ho podala, nadýchla som sa a povedala pevným hlasom:
„Zoberiem si obidva, ďakujem. „ :-)))
Nuž.. Moja asertivita bola v nenávratne. :-)
A tie koláčiky boli tak nechutné, že skončili v prvom koši, ktorý išiel okolo. :-(

Prišla som domov, všetky knihy odniesla do pivnice, nech sa asertivite učia myši. :-) Doma sa môj syn tešil, že vyhral novú šiltovku, tie moje potvory sa stavili, ako dlho to vydržím. :-O Len neviem, či je chyba vo mne, alebo v tých príručkách. :-)

Nevadí.
Dnes som bola v knižnici a vypožičala všetky knihy o tom, ako byť úspešná v kariére. :-)