Poznáte tie dni, keď sa absolútne nič nedarí?
Ja im hovorím „Dni D“ :-)
No schválne, skúste si predstaviť, že ste v mojej koži.

V podvečer posledného Dňa D som si nadstavovala budík s pocitom, že nasledujúci deň mám dokonale zorganizovaný a nič zlé sa stať nemôže. Moja naivita v ten večer z nejakého dôvodu bola na úplnom vrchole. :-)
Na druhý deň ráno som totiž vstala asi hodinu po tom, čo som vstať mala, lebo môj milovaný budík ma z neviem akého dôvodu bojkotoval. :-)
Vyletela som z postele, lakťom zavadila o pohár, v ktorom som si večer priniesla k posteli čaj, vyliala ho na posteľ a môj manžel, ktorý sa v slastnom spánku prevrátil na moju časť postele vzápätí vyletel tiež. No, čaj zvykne do rána vychladnúť. :-)
Manžel mal voľno, deti mal budiť on, čomu som bola rada, lebo pri mojom šťastí v ten deň by som ich najskôr prešiel autobus. :-(

V kúpeľni som si v polospánku natrela na tvár krém a keď som jedným okom mrkla do zrkadla, zistila som, že to nebol krém, ale zubná pasta. V tom momente som bola prebratá. :-) Rýchlo som sa obliekla, teda, pokúšala sa. Na jedných nohaviciach mi nešiel zips, na druhých mi odpadol gombík. Mohla by som odprisahať, že ešte deň predtým som tie veci mala v poriadku. Nakoniec som si navliekla sukňu, vo dverách sa mi zlomil opätok a po schodoch som si skoro vyvrtla nohu. To mi ten deň krásne začínal. :-)

Samozrejme auto nešlo, autobus som zmeškala a zistila, že som si zabudla doma peňaženku. Zistila som to až po tom, ako ma v autobuse zastavil revízor a keďže som nemala doklady, odvliekli ma na policajnú stanicu. Tam som si povedala, že si tento Deň D konečne raz užijem. :-)
Keď ma prepustili z polície, sadla som si na schody a pustila sa do smiechu. Keď som sa konečne spamätala, išla som vstať, šmykla sa mi noha, padla som na lakeť a riadne si ho udrela. No ako správny dobrodruh som o nevzdávala. :-)
Povedala som si, že aj pod hrozbou osudu, že z nejakého dôvodu prídem o zamestnanie, idem do práce. :-) V práci som zistila, že som mala hneď ráno dohovorené stretnutie a mobil mi síce ukazoval, že ide, ale signál v ňom už dávno zomrel. :-)
Tak kolegyňa, ktorá nevie ani ceknúť anglicky ukazovala američanom našu spoločnosť, samozrejme rukami a nohami. :-)

Deň som ako tak prežila, ak nepočítam vyliatu kávu na klávesnici, pokazený monitor môjho počítača a trafenú ženskú, ktorá ma presvedčovala, že som jej dávno stratená dcéra. :-) Keďže to bola svokra kolegu, ktorý je s percentom obľúbenosti tak na nule, poslala som ju trávu kosiť. :-)

Odchádzala som z práce s tým, že si radšej vezmem taxík. No, úmysel dobrý. Po ceste domov ten taxík stihol buchnúť do auta na križovatke, o pár kilometrov sa mu pokazil motor, takže som musela vystúpiť.
Lenže, ako už viete, nemala som pri sebe ani korunu, keďže som to chcela zaplatiť až doma. Aj som rozmýšľala, že mu utečiem, ale na to predsa len nemám žalúdok. :-( A keďže sme boli pri našej starej známej policajnej stanici, išla som tam s ním, nech mu to vysvetlia policajti. :-)

Keď bolo všetko vybavené, povedala som si, že to risknem a zbytok cesty pôjdem autobusom. Mobil nešiel, peniaze do automatu som nemala, tak mi nezostávalo iné. Hneď ako som nastúpila, zatvorili sa dvere a v autobuse sa ozvalo staré známe: „Kontrola cestovných lístkov.“ :-)
Hádajte kde som skončila? :-)
Keď ma policajt uvidel prichádzať, pozeral na mňa ako na zázrak. :-) Všetko sa vybavilo tak, že mi dovolili zavolať manželovi, ktorý pre mňa prišiel. Policajti sa so mnou lúčili s vetou, že budú radi, ak ma už neuvidia a mohlo sa ísť domov. :-) Ale ja som v ten deň tú smolu asi nosila. :-) Auto sa pokazilo. Išli sme domov autobusom, našťastie manžel mal peniaze i lístky. Po ceste sa mi zlomil zase opätok, pre istotu na najnovších topánkach. :-)
Konečne som sa dostala domov, ubitá životom, sadla si na gauč a rukou zavadila o vázu s kvetmi. Samozrejme som to na seba vyliala. :-) Medzitým som zabudla na večeru, ktorá sa mi pripiekla, takže sme nakoniec večerali pizzu z donáškovej služby. :-)
Po tomto mi manžel povedal, že si mám ísť ľahnúť, v posteli vraj nič nepokazím. Ja nie, ale tá posteľ bola divná.:-) Ako som si ľahla, povolila na posteli pravá zadná noha a ja som sa zosypala na zem. :-)))
Vtedy som si povedala, že už nikdy super modernú posteľ na nožičkách, ale kúpime riadnu váľandu.
Keď som ležala na posteli a rozmýšľala, čo sa ešte môže pokaziť, nič ma nenapadlo. Našťastie.
Len mi tesne vedľa hlavy padol obraz zo steny. :-(
Manžel všetko odo mňa dal preč, ľahla som si s presvedčením, že nabudúce zostanem doma a z postele sa ani nepohnem. :-)

Na druhý deň fungoval nielen zips na pokazených nohaviciach, ale i pokazené auto a mobil.

Deň D bol za mnou. Konečne. :-)))

To je síce pekné, ale už teraz sa trasiem, čo si na mňa vymyslí nabudúce. :-)  

    
Reklama