Reklama

Tak na túto Veľkú noc tak ľahko nezabudnem. :-)
Začalo sa to konštatovaním manžela, že vďaka Veľkej noci máme štyri dni voľna a on by ich chcel prežiť čo najlepšie, ako sa dá. Uzemnila som ho, že mám kopu práce a na hlúposti nemám čas. Už vtedy som tušila, že aj tak neskončím za žehliacou doskou. :-)
To bolo v pondelok.

Neznášam tradície Veľkej noci, keď sa vďaka našim priateľom musím minimálne sedemkrát prezliekať a o odporných voňavkách, ktoré držia na vlasoch, ako keby za to dostali odmenu, ani nehovoriac.

V utorok dobehla moja kamarátka Lucia, s ktorou tvoríme nerozlučný tandem už od strednej školy. Nutné je povedať, že naši manželia sú prinajmenšom taký istý team a dva tandemy (hlavne ak sú večne proti sebe:-) dokopy narobia niekedy naozaj pohromu.
Lucia sa ma spýtala, či s nimi na Veľkú noc nepôjdeme na chatu na stredné Slovensko.
Na tejto chate sme s ňou strávili ešte keď sme bolo na škole množstvo prázdnin, víkendov a dovoleniek.
Zasadla naša rodinná rada, deti chceli ísť i tak k starým rodičom, kde mali predsa len trošku voľnejší režim. Takže bolo rozhodnuté. Ide sa. :-)

Vo štvrtok večer mi volala Lucia, že majú pokazené auto, tak ideme našim. Prišli sme pre nich, boli povadení, vraj kvôli nejakej utierke na riad, či čo.
Môj manžel dal za pravdu tomu Luciinmu, a to len pomohlo tým našim chlapom, aby nám vyhlásili vojnu. My dve sa však nedáme zahanbiť. :-)
Počas tých dvesto kilometrov si Lucia stihla vymeniť názory s jej manželom ohľadom toho, kto z ich detí vychováva idiotov, potom plynulo prešli k tomu, či je strelenejšia ona, alebo jej matka. :-) Medzitým som sa ja hašterila s tým mojim, či skutočne musel povedať deťom, že im kúpime ešte jedného psa, a potom sme plynulo prešli k tomu, kto je na vine, že ten pes, ktorého máme si na povel nevie ani sadnúť a rozkaz „čakaj“ berie ako povel na útek. Potom sme si s Luciou objekty našich záujmov vymenili. :-)
Ona sa hašterila s mojim manželom a ja som vsugerovávala svoje názory tomu jej. :-)
Na chatu sme prišli však napriek tomu vo výbornej nálade, pretože naše drahé polovičky si očividne z našich zákerností nič nerobili. :-)

Druhý deň ráno sme sa vybraly na túru. Lenže naši drahí chlapi nám utiekli a na mobile som si našla neskôr správu, že dúfajú, že zablúdime. Lenže zabudli na to, že my to tam poznáme. Oni nie. :-)
Prišly sme večer do chaty, manželov nikde. Presne o pol noci mi zvoní mobil, Luciin muž ma prosil, aby som jej nič nehovorila, ale oni zablúdili a nepoznajú cestu. Lenže skúste niekoho navigovať v noci. :-) Dopadlo to tak, že tí nocovali niekde na stráni v tuhom objatí, kým neprišlo ráno. :-)Ráno sa doplazili s výrazmi, že oni to tak chceli a začali sa zháňať po jedle. :-) Povedaly sme im, že čerstvé pečivo sme zjedli, lebo sme si myslely, že si niečo po ceste zoženú, ale môžeme im nakrájať zeleninu, lebo obchody sú zavreté.Na ten ich pohľad, keď chrúmali reďkvičku tak ľahko nezabudnem. :-)

Prežili sme krásny víkend, viedly proti našim manželom križiacke výpravy a oni dvaja sa zahanbiť teda nedali. :-) Príjemne sme si oddýchli a v nedeľu večer sme si vymohly prísľub, že v pondelok nedostaneme za krk viac ako pohár vody.

V pondelok ma ten sľúbený pohár vody prebral ešte v posteli, čo som brala ako nutnosť. Lenže neskôr. Ja fakt neviem, kedy sa tí dvaja stihli dohodnúť s polkou dediny.
Keď sme s Luciou pred obedom videli pred našou bránou odhadom asi 15 ľudí, už sme nemohli nič robiť. Utiecť sa nedalo kam a môj manžel nás vmanévroval do letnej kuchyne medzi rádio, cédečká, na drevenú podlahu. Naši kamaráti vtrhli dnu.

Ľudkovia. Neviem, čo robila Lucia, nevidela som nič, len dav ľudí. Dostala som po holých nohách s niečím, čo bolelo, akoby ma niekto šľahal vianočným stromčekom. A potom. To viem len z toho, čo mi vravel manžel. Chlapi mali asi štyri pätnásťlitrové vedrá vody. Predstavte si, koľko vody som mala na sebe. Pamätám si len, že tá voda na mojej hlave nemala konca. Keď konečne skončili, na zemi bolo asi 10 cm vrstva vody. Začaly sme s Luciou uvažovať, že si založíme živnosť na chovanie akváriových rybičiek. :-)

Kým sme sušili podlahu a zachraňovali synov prehrávač, naši muži sa rozhodli umyť auto. Poctivo ho so špongiami čistili a keď ho išli oplachovať, ukázal sa Luciin manžel. Chcel s vodou, ktorá mu zostala vo vedre auto opláchnuť auto.
Lenže oni dvaja nie sú zosynchronizovaní tak, ako my dve s Luciou. :-)
On si totiž nevšimol, že môj manžel predtým otvoril na aute zadné okná. :-)
Takže sme s Luciou už nemohly ničomu zabrániť, keď sme videly jej manžela, ako chytil vedro, spravil krásny oblúk ramenami...a všetku vodu z vedra elegantne hodil tam, kde si myslel, že sú zadné okná. Boly, ale otvorené. :-)))

Hneď na to mu z úst vyšlo niečo, čo sa podobalo hrešeniu a Lucia mu vynadala, že je nesvojprávny a mali by mu zobrať občiansky preukaz. :-) Môj manžel povedal niečo o blahoslavených chudobných duchom a ja som sa rozosmiala. :-)
Cesta naspäť bola zábavná, lebo sme s Luciou odmietly sedieť vzadu, ja som bola za volantom, ona vedľa a tí dvaja sa celú cestu hádali, kto s nich je väčší blbec. :-)
Lucia poctivo prikyvovala obom. :-)
Keď sme prišli po naše deti, chválili sa, akú mali zábavu a pochvaľovali si, že nešli s nami, lebo sme určite nemali takú zábavu, ako oni s dedkom.
Nuž..je to asi vec názoru..:-))