Sviatok MDŽ ostane pre mňa vždy nezabudnuteľný. A to už len z jedného prostého dôvodu, oslavujem vtedy narodeniny a poviem vám že to za čias bývalej éry niečo bolo! Začínalo to hneď v škole, keď som podguráženej  triednej učiteľke odovzdávala kvet a ona mi vzápeti  pogratulovala v tak významný deň a nezabudla pred celou triedou vyzdvihnúť ako si komunisti vážia ženu a jej prínos pre ľudstvo,a ja mám to šťastie narodiť sa 8 marca. Po skončení vyučovania sa už z riaditeľne ozývali zvuky podobné tým v krčme a chodbu zaplavila zmesica vône alkoholu, vína a ťažkých učiteľských parfémov.

 

Príchod domov bol o to veselší, že som vedela že tam na mňa čaká sladká torta a nejaký ten darček. Po gratulácii od mamky a od sestry som si rozbalila darčeky, dala moje obľúbene frézie do vázy, vedľa tej kde už boli kvety ktoré dostala mama v práci ako to bolo zvykom a čakali sme na príchod hlavy rodiny domov.

 

Samozrejme sa otec ako vždy omeškal a prichádzal domov v podvečerných hodinách s blaženým ovíneným úsmevom na tvari, v jednej ruke zmluchlaná a ovednutá kytica frézii pre mňa v druhej ruke karafiáty pre mamu v trochu lepšiom stave (karafiát toho znesie celkom dosť) pogratuloval nám obom, pocukroval mamku a všetko bolo fajn pokiaľ si nevšimol tu vázu v ktorej už mala mama kvety z práce! A tým moje narodeniny končily a začali žiarlivostné výlevy otca. Alkohol v krvi robil svoje J No a takto sa to opakovalo každý rok až do skončenia komunistickej éry.  

 

Takže moje zážitky na sviatok MDŽ mi spestrovali celé detstvo, frézie ostali aj napriek tomu všetkému mojími najoblúbenejšimí kvetmi a vždy keď ich teraz dostanem tak si pomeniem na tie od otca, MDŽ, učiteľku a musím sa tomu zasmiať.

 

 

Reklama