Detský domov je podľa mňa chladná, neosobná budova, podobná vysokoškolským internátom. “

Takto nejak mi na moju otázku, ako si predstavuje detský domov, odpovedala jedna z mojich kamarátok.
Vtedy som sa rozhodla, že zistím, ako je to naozaj a do jedného detského domova som sa vybrala. :-)
Keďže o chvíľku je čas Vianoc, zaujímalo ma hlavne, ako Vianoce trávia deti, ktoré svoje útočisko našli práve v detskom domove.

Vonku bolo jedno z tých sychravých, lenivých predpoludní, mráz štípal až do kosti a ja som trošku s obavou, čo ma čaká, zvonila na zvonček detského domova rodinného typu na okraji mesta.

Okolie boli tichučké a budova detského domova, prerobená detská škôlka, vôbec nepôsobila dojmom, že v nej našlo svoj domov 32 opustených detí.
Keď som však vošla dnu, musela som sa pousmiať nad vlastnými obavami. :-) Vnútri už nad každými dverami visela čečina, všade bolo čisto a útulne..a podozrivo ticho.

(Samozrejme, pretože deti boli v škole a škôlke, ale prekvapilo ma, že mi bolo povedané, že to ticho je tam stále, predstavovala som si budovu s rojom detí na chodbách, všade smiech, plač a krik:-)
Pani riaditeľka, milá, charizmatická pani, ktorá akoby bola priam stvorená na to, aby sa starala o miesto, kde žijú opustené deti sa podujala na úlohu, ukázať mi, ako žijú a ako trávia Vianoce deti v detských domovoch.

V detskom domove rodinného typu našlo svoj domov 32 detí. Žijú v štyroch samostatných bytoch, vždy 8 detí od veku 3 do 25 rokov, jedna teta, jeden ujo a dve vychovávateľky.

Do jedného tohto bytu mi dovolili i nakuknúť.
Krásne zariadený byt, všade čistučko a útulne, atmosféra presne tá istá, ako v celom domove. Na jedálenskom stole pre 10 ľudí bol pripravený adventný veniec, neklamný znak toho, že Vianoce očakávajú s nádejami v srdci...:-)
Každá „rodina“ je samostatná, každý má v nej svoje práva a povinnosti.
Cieľom tohto projektu je deťom čo najvernejšie priblížiť atmosféru a zvyky tradičnej rodiny, akých u nás nájdete tisícky.

Ako teda deti trávia Vianoce.?
Vianočná besiedka, ako každoročná tradícia tohto detského domova, nikoho nenecháva na pochybách, že Vianoce sa už nezadržateľne blížia.
Usporadúvajú ju zverenci detského domova asi 2 týždne pred Vianocami a robia ju na počesť ľudí, ktorí sa o nich starajú.
V ten deň sa úlohy vymenia a deti obdarúvajú dospelých, svojich vychovávateľov, učiteľov, každého, kto si to podľa nich zaslúži, proste pre deti je to akýsi deň, keď môžu povedať „ďakujeme“ ľuďom, ktorí sa s toľkou obetavosťou o nich starajú.

Na Štedrý deň si niektorí rodičia berú svoje deti domov, tento rok ich v domove zostane asi 16.
O tých šestnásť detí vlastní rodičia neprejavili záujem ani na Vianoce.
Nie, v tomto detskom domove nie sú siroty.
Ako mi bolo povedané, v detských domovoch väčšinou bývajú deti, ktorým súd nariadil ústavnú výchovu a odobral ich rodičom, pretože ich vlastná rodina zlyhala.
Každé dieťa má aspoň jedného rodiča, ale niektorí aj na Vianoce zabudnú na deti, ktorým dali život. 

Takže na Vianoce sa pečie, varí, ozdobuje stromček, pozerajú sa rozprávky, možno niekedy vyhlásia aj súboj v guľovačke. :-)
Ten zbytok každej rodiny, ktorý zostáva aj na Štedrý deň v domove má trávi Vianoce presne podľa tradícií, aké do „rodiny“ prinesú vychovávatelia.

Ak by ste chceli pomôcť hociktorému detskému domovu, je len na vás, akú pomoc ste ochotní poskytnúť. Stačí zavolať do konkrétneho detského domova a ponúknuť im to, čo uznáte za vhodné. Niekedy môže potešiť aj balíček cukríkov pre každé dieťa.

Žiadne z týchto detí teda nezostane bez darčeka, bez vianočnej atmosféry..
Ale Vianoce sú aj sviatkami nostalgie a deti svojich rodičov, napriek tomu, že im rodičia už niekoľkokrát ublížili, tieto deti svojich rodičov milujú.

Žiadny darček, žiadna večera v domove, ktorý im poskytuje všetko, čo len môže, im však nemôže nahradiť to najväčšie nielen vianočné prianie 

Aby si ich rodičia uvedomili, že deti, ktorým dali život nepotrebujú len strechu nad hlavou, jedlo a oblečenie, ale najviac zo všetkého im chýba pocit, že ho rodičia milujú a žiadne peniaze sveta im nemôžu nahradiť to, po čom ich dušičky túžia najviac – po pohladení vlastnej mamy...


Špeciálne poďakovanie patrí pani PaedDr. Eve Mojtovej, riaditeľke Detského domova rodinného typu na Učiteľskej ulici v Bratislave.              

             
Reklama