Keď sa pred pár rokmi vydávala moja posledná slobodná sesternica Andrejka, bola okolo toho v rodine veľká sláva.

Andrea bola ten zodpovedný typ nevesty, ktorý už pomaly pol roka dopredu mal vybavenú svadbu do detailov a myslela si, že ju v ten veľký deň neprekvapí už nič.

Ale občas to tak býva

Jeden myslí a ... :-)

Ráno okolo desiatej som jej ako hlavná družička volala kvôli posledným organizačným drobnostiam a samozrejme,  zobudila som celú rodinu.

V noci nešiel prúd a všetky elektrické budíky sa stihli vynulovať, dodnes počujem zúfalý Andrein výkrik: „Nieeeeeeeeeeeeeeeeeeee, my sme zaspali!!!!“

Celé dopoludnie bolo kľudné, Andrea s rodinou stihla prekonať časový skok, ktorý prespali, na obed sa začali zbiehať všetci rodinní príslušníci, všade bol pokoj, pohoda.

Nikto nestresoval, všetko išlo ako zabehané hodinky. :-)

Konečne poobedie, pomohla som nevestičke obliecť sa, bola krásna, bola nádherná. :-)

Andrea začala pomaly stresovať,  jej mama si už utierala prvé slzičky,  sĺz bolo stále viac, na každej strane, proste pravá svadobná atmosféra.

Mamičky plakali, zopár sĺz vyronila i nevesta,  ženích si to nerozmyslel, bolo načase sa vypraviť do kostola.

 

Michal už čakal pred oltárom so svojou mamou, čakalo sa len na Andreu.

Keď nevesta vstúpila so kostola, prešla asi do polky uličky, keď sa zrazu zarazila,  niekoho hľadala v laviciach, až jej pohľad pristál na mne. 

Ľudia, tak zúfalý pohľad som ešte nevidela.

Zúfalstvo sa premenilo na akúsi komunikáciu očami, ktorej z nás dvoch chápala len ona. :-)

Niečo mi očividne chcela povedať, len nemala ako.

Prešiel celý obrad, Andrea bola celý čas zarazená a ja som len premýšľala, čo mi chcela povedať.

Pár krát sa zakoktala, keď sa jej pán farár pýtal, či si dobrovoľne berie Michala za manžela, pôsobila na mňa, ako keby nevedela, čo sa jej pýtajú.

Bohužiaľ prišla som na  to, čo sa deje čoskoro a nevedela som, či sa má smiať, či mám plakať. :-)

Keď skončil obrad, čakala som ju už s pár ľuďmi pred kostolom.

Neviem, či som si to všimla iba ja spočiatku, alebo ostatní boli tak ohľaduplní...

Ale ako naša nevestička schádzala zo schodov, všimla som si to!

Na nohách mala obuté papuče!

A nielen tak hocijaké!

Také tie vysoké, čo vyzerajú ako zviera, akoby ste namiesto nôh leva! :-))))

Vtedy mi zaplo, že keď som ju obliekala, povedala mi, že topánky, i keď sú nízke si dá až na poslednú chvíľu. :-)

Asi na to zabudla, alebo bola stresovaná, neviem.

Keďže šaty mala po zem a topánky, ktoré mala mať boli nízke, celý čas jej nič nebolo podozrivé.

Asi ani celej našej pomätenej rodine, keďže si to nikto nevšimol celú cestu do kostola. :-))))

Ani som jej neblahoželala.

Sadla som do auta a utekala k nim pre topánky. :-)

Zatiaľ jej stihla zablahoželať celá rodina, ale bohužiaľ, od všeobecného trapasu  ušetrená nebola.

Už som bola naspäť, keď som už len videla, ako sa Andrea začala  červenať a všeobecný smiech, miestami zhrozený, miestami naozaj veselý.

Jej malý synovec si pravdepodobne niečo všimol, keď zostupovala schodmi z kostola.

A pred všetkými tými ľuďmi jej nadvihol šaty a ukázal na jej krásne papučky s vetou:

„Teta Andrea, kúpiš aj mne takéto papučky?“

To už som za ňou išla, v rukách som držala jej topánky.

Myslela som, že nevesta sa prepadne pod zem.

Našťastie to zachránil jej manžel, keď pred všetkými zahlásil, že išlo o stávku a je rád, že jeho manželka má odvahu. :-)

Kútikmi úst mu trhalo, ale prvú manželskú skúšku zvládol. :-)

Nevesta sa vďačne na neho pozrela a pridala sa k veselému smiechu naokolo. :-)

Všetko dobre skončilo.

Nevesta sa prezula za potlesku svadobných hostí, nasadla do auta a odišla  v ústrety svojmu osudu...

A jej papučky sa navždy zapíšu do histórie jej rodiny, ako topánky, v ktorých sa vydávala.

Uznávam, v poličke vedľa svadobnej korunky, kroniky hostí a usušenej kytičky ruží sa krásne vynímajú .... :-))))

 
Reklama