Reklama

Letné prázdniny už dávno zatvorili za sebou dvere a čas tak neúprosne beží, že za pár dní majú noví maturanti pred sebou slá vnostné životné chvíle, keď dostanú na stužkovej slávnosti zelenú stužku nádeje. Každý, kto túto nezabudnuteľnú chvíľu vo svojom živote zažil určite na ňu s úsmevom spomína.

Moja stužková bola zvláštna tým, že bola poslednou z tých, ktoré mali presne znejúci scenár určený už pred jej začiatkom a to nástup vo zväzáckych uniformách.
To sme však ešte netušili, že rok 1989 bude taký prevratný v dejinách Československa.

Žili sme v dobe, keď za fajčenie na škole bola automaticky znížená známka zo správania a keď nedajbože niektorá študentka otehotnela, bola zo školy dokonca vylúčená.
Podriadili sme sa týmto tvrdým pravidlám a nejako sme si na ne zvykli.

Náš študentský život však napriek tomu bol naplnený množstvom veselých zážitkov a rô znych nezabudnuteľných udalostí, medzi ktoré určite patrila aj naša stužková.
Bola nezabudnuteľná po všetkých stránkach.

Začala riadnym trapasom, keď úvodnej ceremónie sa nezúčastnil sám súdruh riaditeľ, lebo sme si nevšimli, že ešte stojí poslušne v šatni, aby si tam mohol uložiť kabát.
Situáciu zachraňovala naša súdružka triedna profesorka, ktorá bola taká roztržitá, že ešte pri príchode na pódium zakopla o schodíky a prišla až na druhý pokus.
Keď sa hľadisko ukľudnilo, začala príhovor do mikrofónu, lepšie povedané do tej časti stojanu, kde sa mikrofón nenachádzal. Taká bola nervózna, že si to vôbec nevšimla, až keď sme ju na to potichu upozornili.
Zvuková technika ešte v tej dobe nebola na takej vysokej úrovni a to bol ďalší predpoklad na malý trapas.

Namiesto známej slávnostnej piesni "Gaudeamus...", na ktorú sme boli všetci nažhavení zaznela z reproduktorov pieseň "Všichni na Mars.." od Dalibora Jandu.
Hľadisko sa zjavne zabávalo a svoj deň zrejme mal aj náš súdruh riaditeľ, ktorý pri príchode do sály si nevšimol, že na sedadle má spadnutý balón, ktorý sa tam zatúlal z výzdoby a sadol si naň. Bola to rana ako z dela a to sme pre zmenu nevydržali my.

Trapasy išli na náš účet, ale tento uvoľnil nervóznu atmosféru a akoby odštartoval perfektný estrádny program, ktorý sme pripravili pre rodičov, učiteľov a známych a zvládli sme ho na jednotku.
To, že sme pri ľudových tancoch zvalili dva stojany s mikrofónom, alebo v programe o živote Elvisa Presleya sa nám rozpadla detská postielka, už boli také čerešničky na veselej torte, ktoré nás už nemohli rozhádzať.

Pri zábave, ktorá nasledovala po slávnostnom programe si na tieto trapasy už nikto ani nespomenul, a súdruhovia profesori, pre ktorých sme poč as tanečnej zábavy pripravili rôzne súťaže, si nevedeli našu originalitu vynachváliť a súťažili ako milóny.
Pritom hlavná cena bola drevená vareška.

Bola to iná doba.
Doba, keď učitelia boli veľkou autoritou u každého študenta, keď drogy, alkohol, cigarety či násilie dobýjali bezúspešne dvere školských brán.
Keď sa nad tým zamyslím, je zvláštne, koľko vecí sme mali zaká zaných, no neprotestovali sme a poznali sme hranicu nášho správania, ktorú sme nikdy neprekročili.

Dnes tieto hranice zmizli do nenávratna.
Z nás sa stali vzorní rodičia, ale naše ratolesti už vyrastajú v úplne odlišnom svete. Sme hrdí na to, že sme sa doštudovali na prelome dejín, ale o to ťažšie to máme alebo budeme mať s výchovou našich potomkov, ktoré žijú v úplne inej dobe a nad tou našou už len prinajlepšom bez záujmu mávnu rukou.