Bývame s manželom a našim malým synom v typickom panelákovom dome. Náš panelák nepatrí medzi tie vzorové domy, do ktorých je radosť už len vstúpiť, ale nepatrí ani medzi tie najvykričanejšie vďaka zlej povesti.

Zato naši susedia to je dobrodružstvo samo o sebe. Pri nich si najviac uvedomujeme nebezpečenstvo bývania na 10. poschodí, keďže v našom meste nie je požiarna plošina, ktorá by dosiahla v prípade potreby až do výšky 10.poschodia.

Tak Vám ich predstavím. Možno Vám budú pripomínať tých zlatých, milých susedov, ktorých by ste niekedy najradšej... Oproti nám žije štvročlenná rómska rodina. Sú slušní, veľmi pekne sa obliekajú, ale keď pani domácu chytí zo žiarlivosti hysterický záchvat máme stav pohotovosti, pretože sa nám už stalo, že ju manžel držal pod krkom opretú o naše dvere, aby sa ukľudnila a my sme tie dvere držali z druhej strany, aby sa neprevalili.

Z boku býva slobodný, stále podnapitý mladík, ktorý počas prvého mesiaca, čo sa nasťahoval do podnájmu, spestril pobyt všetkým nájomníkom. Stihol vytopiť tri poschodia, zhorel mu sporák, ale ešte predtým si nechal pustený plyn v byte a zaspal.

Pestrú paletu našich susedov, dopĺňajú tí, ktorí bývajú nad nami. Sú to Vietnamci. Presný počet nevieme, ale majú pred nami rešpekt, pretože už nás dvakrát vytopili a vždy doniesli peniaze na úhradu škody. Muž ich musí stále usmerňovať, a je to dosť ťažké, pretože sa robia, že nerozumejú. Keď im povieme, aby si zapli rádiator, tak nám prisahajú, že rádio nemajú, atď. Našťastie korčuľovanie v kolieskových korčuliach po podlahe bez kobercov a klepanie zamrznutého mäsa na podlahe sme z ich strany zažili len raz. Po krátkom dohovore, už viackrát tieto svoje činnosti nepraktizujú. Na to, že si púšťajú vietnamské koledy a každý večer vietnamské správy , cez satelit sme si už zvykli.

Oproti výťahu býva pár starších ľudí, ktorí sa akosi často pozerajú na dno pohárika, ale sú milí, zhovorčíví a veselí, ďalší sused na našom poschodí však už mesiac neprehovoril ani slovo. Bol to starý ožran, ktorý robil neustále bordel, hulákal bez ohľadu na to koľko je práve hodín. Nikto si s ním nevedel rady, až to nakoniec za nás všetkých vyriešil výťah, s ktorým raz schádzal ráno do práce. Akosi sa uvoľnili na výťahu laná a výťah sa z 10. poschodia rozbehol smerom k prízemiu dvojnásobne rýchlejšie ako zvyčajne. Ujo mal šťastie v nešťastí. Zlomil si "len" pri náraze o bicykel štyri rebrá a z toho šoku sa neprebral dodnes. Nepije, ale ani nehovorí.

No nemala by som zabudnúť ani na susedov pod nami. Malý, útly a stále ušomraný asi 70-ročný pán dôchodca, ktorý obýva jednu izbietku, ale ide z jeho bytu neustále hluk ako z továrne. Dozvedeli sme sa, že voľakedy bol čalúnik a ešte stále sa venuje tomuto remeslu. Pribíjanie klincov do dreva o 6.00 ráno však musí zobudiť aj hluchého. A tak si tu pekne všetci spolu žijeme. "Ako na zámečku".

Stretávame sa, letmo sa pozdravíme, občas prehodíme dve-tri slová o počasí a ideme každý svojou cestou. Veď sme predsa "susedia".

Reklama