Ahoj milá redakcia a ž-inky.
Môj príbeh je trochu smutný a neviem či ho uverejníte ale rada by som to dostala zo seba von.
 
Pred 2 rokmi som sa zaľúbila (alebo skôr som si to myslela) do jedného chlapca. Bol to klasický introvert. Hovoril málo alebo takmer vôbec nie, s kamarátmi sa stretával  len občas a všetok volný čas chcel tráviť len so mnou osamote.  Mne to zo začiatku vyhovovalo. Konečne som mala niekoho kto ma počúval a nechal ma rozprávať.  Postupom času, asi po 6 mesiacoch som si uvedomila, že celou cestou v autobuse (keď som šla za ním) rozmýšlam o čom sa s ním mám baviť aby nebolo to "trápne" ticho.  Zľakla som sa tejto myšlienky ale nemohla som sa jej zbaviť. Veď ako môžem po 6 mesiacoch vzťahu nenájsť spoločnú reč s partnerom?  .......ľahko, celé hodiny pri mne ticho sedel, sem tam prikývol keď bolo treba a občas povedal čo bolo v práci. 
Onedlho som začala rozmýšľať nad rozchodom, bola to zatiaľ len neurčitá myšlienka - čo keby....?    Začali sme sa trošku aj hádať no a to ma dosť prekvapil. Netušila som že pri hádke dokáže tak argumentovať - normálne ožil.    

Túto zimu som sa šla lyžovať s priateľkou a zrazu sme ho tam na svahu stretli. Trochu ma urazilo že vedel že sa stretneme ale nič mi nepovedal no najväčší šok som dostala vtedy, keď sa začal hrať na môjho lyžiarskeho inštruktora. Ja som stála na lyžiach druhý krát v živote a zrazu mi začal vysvetlovať ako mám stáť a čo mám robiť. Brala som to ako hru a snažila sa poslúchať aby som sa nemusela červenať pri častých pádoch. No neskôr som začala byť unavená a prestalo ma to baviť. Ledva som stála na nohách a on stále dirigoval: "Rob to takto a uvidíš že to bude lepšie. Prečo si to neurobila ako som ti kázal? Ty ma vôbec nepočúvaš! Pozeraj sa a zopakuj to. Počuješ? zopakuj to!"   

Nechápal že nevládzem a nebaví ma to. Dokonca skríkol aj na moju priateľku. Tá mala ale toľko odvahy že ho poslala dakam......
Nakoniec, keď videl aké som nemehlo to vzdal a išli sme posledný krát dolu svahom. No vybral dosť náročnú trasu cez les a po kľukatej úzkej cestičke kde na jednej strane bol asi 50 metrový zráz a na druhej strane kamenistý kopec. Cesta bola zľadovatelá, občas vytŕčalo blato a kamene. Veľmi som sa bála tade ísť ale inú možnosť som už potom nemala. Dopadlo to zle, vrazila som do kamenistého kopca, takmer som dolámala lyže a vykrútila si nohu. To už mi slzy tiekli prúdom po tvári. On ma počkal až dolu takmer pri našom autobuse. Slzy nevidel lebo som mala slnečné okuliare a tak bol veľmi prekvapený že som sa s ním ani nerozlúčila a nastúpila som hneď do autobusu (on prišiel na aute) 

Asi týždeň som doma rozmýšlala a zistila som že už nemám záujem zostať v tomto vzťahu. Láska tam už dávno z mojej strany nebola. Stretli sme sa, porozprávala som sa s ním a zdalo sa že pochopil a zobral to celkom fajn. Na druhý deň ma však čakal od neho mail v ktorom mi písal aby som si to ešte rozmyslela, písal mi tam aby som si spomenula ako nám bolo dobre, že ma miluje,.... plakala som ale nerozmyslela som si to. Prisahal, že ak budem čokolvek potrebovať, tak sa mám ozvať a pomôže mi.
O 2 týždne na to mal meniny a narodeniny a navyše malo byť naše výročie-1 rok. Uvažovala som či mu mám napísať aspoň sms no známy ma prehovorili aby som to nerobila, vraj by som sa mu zas pripomenula a mohol by si myslieť že sa chcem vrátiť. 

Asi 2 mesiace na to, som sa zoznámila s mojím terajším priateľom. Bola to veľká láska hneď na prvý pohlad aj napriek mojím výčitkám, že som sa tak krátko po rozchode dala dokopy s ďalším. Navyše aj naše zoznámenie bolo trošku iné. Zoznámili sme sa cez internet. Rodina mi opakovala že to nebude mať dlhé trvanie. Mýlili sa.  Je presný opak môjho exa. Ukecaný, otvorený, spoločenský, pripravený vrhnúť sa do každej zábavy, dokáže byť aj vážny,jemný a citlivý. Som asi tá najšťastnejšia osoba pod slnkom a spoločne plánujeme budúcnosť.   Svoj život si neviem a ani nechem predstaviť bez neho.
No vrátim sa ešte k tomu predchádzajúcemu.   Po 4 mesiacoch som sa rozhodla že mu napíšem prostredníctvom internetu. Spýtala som sa ho ako sa má. Či sa mu darí v práci a čo má nového. Hneď ma však jeho,odpoveď schladila.  Bol urazený že som mu nenapísala k narodeninám a k meninám. Zaželal mi všetko dobré do života a dal zbohom. Bola som trochu prekvapená ale zobrala som to na vedomie. O to väčšie prekvapenie ma čakalo, keď som zistila, že moje meno v kruhu jeho priateľov nesmie nik spomenúť (a to boli aj moji priatelia).  Pekného slova na mňa nepovie a mám pocit že sa mi pár krát na internete (cez chat) aj vyhrážal. No nie som si tým istá.   Panebože, veď je to dospelý človek tak prečo to robí???       Asi pred týždňom som ho prvý krát od rozchodu stretla v meste. Ja som bola s priateľom a on prechádzal okolo mňa tiež s priateľkou. Normálne som ho pozdravila  a jediné na čo sa zmohol bolo zamrmlať si pozdrav popod nos. A mali ste vidieť ten pohľad čo na mňa hodil. Mráz mi šiel po chrbte. V očiach som mu videla aký je nahnevaný a najradšej by ma zabil.
 
Trápi ma to a je mi to ľúto...... ani jeden z mojich predchádzajúcich vzťahov sa neskončil tak, že by sme zostali priateľmi. Asi bude chyba vo mne ale neviem zistiť kde.
 
unique 22   
 
Milá unique 22, myslím, že se trápíš zbytečně. Udělala jsi to nejlepší, co jsi mohla. Vyškrtla jsi ze svého života člověka, se kterým bys měla peklo. A to, jak se teď chová, jen potvrzuje, že jsi udělala dobře. Kašli na něj, nestojí Ti za to, aby ses kvůli němu dál trápila. Hodně štěstí
Reklama