Kataríno, jak se v mladé holce zrodí nápad stát se spisovatelkou krimi literatury?
Najprv bolo rozhodnutie stať sa spisovatelkou, ten žáner sa vo mne vyvíjal postupne. Spisovateľkou som chcela byť od detstva. Stále som si niečo čarbala do zošitov a na písacom stroji zatvorená v detskej izbe. Bol to pre mňa nejlepší relax aj dokonale strávený čas a z toho som nevyrástla. Dodnes mám odložené stovky popísaných papierov s poviedkami, námetmi na filmy a dokonca celým scenárom.
Už na strednej škole som prispievala pre niekoľko novín a magazínov, najmä o hudbe. Študovala som mediálnu komunikáciu a zaměstnala sa v denníku na oddelení kultúry. Túžba po písaní beletrie však nezmizla, hoci postupne zoslabla. Bol to práve námet na prvú knihu Smrt prokletých (staré slovanské rituály na zabudnutom vidieku), ktorý ma „nakopol“ a rozhodol o tom, že budem písať práve krimi.

Ženy většinou inklinují k tomu, že píší spíše vztahová témata. Čím to je? Dá se určit, proč žánr, do něhož jste se pustila, je spíše mužskou doménou?
Moja mama je právnička a otec policajt a k téme detektívok som mala teda aj vďaka ich zamestnaniu vždy blízko. Nikdy som krimi nepovažovala za mužskú doménu, čítala som najmä Agathu Christie a prišlo mi prirodzené, že aj ženy píšu o vraždách. Pravda je, že na Slovensku iné známe autorky vyslovene detektívok nemáme a väčšinou sa ženy sústredia na zamilované príbehy alebo rodinné témy. Vo svete je pritom veľké množství schopných a úspěšných žien – krimi autoriek. Mne sa poslednou dobou páči například aj Rowlingová, ktorej pod pseudonymom Robert Galbraith vyšli naozaj skvelé detektivky. Nejaký čas dokonca nikto ani netušil, že ich píše žena (a nieto ešte Rowlingová!), takže si myslím, že rozdiel v písaní v pohlaví zrejme nebude.

Myslíte si, že k tomu, aby se žena stala spisovatelkou detektivních románů nebo thrillerů, musí mít nějaké konkrétní charakterové vlastnosti?
Veľa sa píše a hovorí o typických vlastnostiach spisovateľov ako takých. Vraj sú tú introverti s pevnými rituálmi a zásadami. Ja například nie som introvert, skôr naopak, som úplný „chaosák“, bez zvládnutého time managementu a napriek tomu sa mu podarilo napísať tri knihy. Takže by som sa rada vystríhala nejakých všeobecných tvrdení. Pravda je, že by sa autorovi krimi asi nemalo hnusiť písať o vraždách. Aj keď mne sa to niekedy hnusí, ale viem, že je to pre príbeh potrebné. So „zabíjaním“ v knihe mi preto pomáha môj manžel. Ja sa radšej venujem logike príbehu a postavám.

Stavíte své romány na nějakém konkrétním základu? Jako třeba hlavní hrdinka, milostná zápletka, chladné prostředí?
Pre mňa je základom motív. Prečo by niekto zabil? Z môjho pohľadu člověka, ktorý nezabije ani komára, je to neuveriteľné. Preto viem, že motív musí byť silný. Nepíšem o nájomných vrahoch a mafiánoch, ale o bežných ľuďoch. Ak sa niekto z nich rozhodne vraždiť, má na to sakra dôvod. A na ten ja musím v prvom rade prísť. Detektívky sa píšu „odzadu“ (aspoň ja ich tak píšem). Z motívu postavím zápletku, k zápletke pridám postavy, ktoré ju budú posúvať vpred a gradovať dej. S atmosférou a opismi sa rada hrám počas písania.

Co vás na psaní a vymýšlení příběhů nejvíce baví a zajímá? Kde berete nápady?
Najviac ma baví príbeh vymýšĺať. Niekedy si prajem, aby som si mohla príbehy len vymýšľať a tú samotnú „prácu“ by za mňa při počítači odviedol niekto iný. Ležala by som v posteli a v hlave by sa mi výrili príbehy a niekto by ich zaznemanával presne podľa mojcih predstáv. To by bolo skvelé.

Baví ma aj výskum, ktorý si ku knihám robím. Napríklad v knihe Smečka sa venujem téme dětských špiónov, kterých podľa starých legiend mali vychovávať v Československu za socializmu. Zháňala som si k tomu vyjadrenia, podklady a to ma zaujímalo. Výhodou beletrie však je, že nakoniec môžete všetky fakty pretvoriť podľa svojej fantázie.

Nápady na príbeh sa mi väčšinou vynárajú samé, svoj podieĺ na tom určite má aj podvedomie. Ja som taký „stalker“, rada sledujem ľudí a počúvam rôzne príbehy. Tie potom do kníh zapracovávam.

Máte za sebou tři první knihy, které měly nemalý úspěch. Co plánujete dál? Na čem teď pracujete?
Na Slovensku mi v máji vyšla nová kniha, ktorá nie je detektivkou, ale psychologickým trilerom. Volá sa Správa od mŕtveho chlapca a je to príbeh o vzťahu učitelky a tínedžera, ktorý sa zmení na šialenú a nebezpečnú hru. Veľmi ma bavilo knihu písať, dosť som sa odreagovala najmä po napísaní dvoch detektívok, ktoré musia byť veľmi detailné a presné. V štádiu riešenia sú nejaké ďalšie preklady do zahraničia, čo ma veľmi teší. Najbližšie však budem bohužiaĺ písať svoju dizertační prácu do školy, kedže som doktorandkou.

Existuje žánr nebo možná zápletka nebo forma psaní, do něhož byste se nikdy nepustila?
Baví ma žánrová a komerčná literatura a neviem si predstaviť, že by som sa pustila do čitateľsky náročnej umeleckej prózy. Autorov všetkých žánrov si veľmi vážim, ale to by som jednoducho nebola ja, len nejaká póza. Chcem robiť věci tak, aby ma bavili a aby som sa v nich sama nachádzala a vyvíjala. Som šťastná, že sa mi to darí.

Začínala jste jako hudební publicistka, hudba už tedy není vaše hlavní vášeň?
Hudbu stále milujem, ale písanie má aktuálne prednosť. Obe tieto moje záľuby sa dlho vo mne bili, mala som obdobie, kedy som peniaze vrážala do kníh, potom prišlo obdobie, kedy som si kupovala vzácne platne a lístky na koncerty. Teraz je hudba skôr relax, ktorý si doprajem, keď mám čas a chuť. Už dokonca nie som ani taký „hudobný snob“, aký som bola v minulosti, kedy som ohŕňala nosom nad komerčnou hudbou alebo žánrami, ktoré sa mi nepáčili. Som oveľa tolerantnejšia a mám širší záber, čo považujem za výhodu. Najmä při písaní, kedy si zyvknem púšťať všetko od Maurica Ravela cez Led Zeppelin až po Weeknda.

A o čem sní Katarína Holetzová? Jaké jsou její přání?
Snívam najmä o tom, že deň bude mať viac hodín, počas kterých budem môcť spať. Som veľký spáč a mám pocit, že môj spánok ide bokom na úkor iných vecí. Chcela by som aspoň pár týždňov v roku ležať na pláži, počúvať more a čajky a spať. A robím všetko preto, aby sa mi to podarilo.

O autorke:
Katarína Holetzová sa narodila v roku 1988 v Žiline. Písala pre niekoľko slovenských a českých médií, najmä literárnu a hudobnú publicistiku. Neskôr pracovala v slovenských denníkoch Pravda a SME, magazíne Report, Rock&Pop, aj inde. Chvíľu sa venovala aj reklamnému copywritingu a jednu krásnu éru svojho života strávila v dodávke s rockovými kapelami, ktorým robila manažérku. Niekedy sa nevie rozhodnúť, či radšej počúva hudbu, číta knihy, alebo pozerá filmy. Má rada Led Zeppelin, Davida Lyncha, Leva Nikolajeviča Tolstého, Agathu Christie, System of a Down, Troch pátračov, Miley Cyrus, hipisácky blues-rock, Deža Ursinyho, Toma Hardyho aj Odviate vetrom. Už roky žije šťastná v Bratislave so svojím dobrým maželom a zlým psom. Vo voľnom čase (ktorého má cez deň veľa, lebo rada pracuje v noci) prednáša na vysokej škole. Okrem toho sa s nechuťou venuje domácim prácam a s chuťou vysedávaniu v zafajčených kaviarniach.

Knihy Kataríny Holetzové: 

  • Smrt prokletých
  • Správa o mrtvém chlapci
  • Smečka

Také si přečtěte:

Uložit

Uložit

Reklama