Reklama

V mojom živote zohráva číslo sedem nezvyčajnú úlohu. So svojou osudovou láskou a neskôr aj mojim manželom, som sa zoznámila 7. 7. 1996. Po siedmich rokoch od tohoto stretnutia čakáme náš prvý prírastok. Lekár stanovil termín pôrodu na 7. 7. 2003.
Od úžasu som až zatajila dych. Tento termín sa neúprosne blíži a naše malé bábätko v brušku svojim neustálym pohybom dáva jasne najavo, že je veľmi zvedavé, čo sa to vôbec vonku deje.
Milujem mužov úžasne krásny pohľad na moje bruško, keď so zatajeným dychom sleduje tie rôzne útvary, ktoré sa mi na ňom každú chvíľku zjavujú. Neustále sa im prihovára, bozkáva tie malé vydúvajúce sa kopčeky. Som mu vďačná, že mi vytvoril fantastickú atmosféru počas celého materstva a viem, že bude z neho skvelý otec.

Tak veľmi ako sa tešíme na naše bábätko, vedieme neustále aj rozhovory, aké bude to naše malé a ako si bude zvykať na tento unáhlený svet. Máme rozprávkové predstavy o výchove, ale zároveň aj strach, že nebudeme jediní, kto ho bude vychovávať a formovať jeho osobnosť. Postupne vstúpia do jeho života kamaráti, priatelia, škola a keď sa pozerám okolo seba hnevá ma to, že túto stránku života nebudeme môcť až tak ovplyvniť a budeme sa musieť spoliehať len na silu jeho osobnosti, že bude samé vedieť vždy rozlíšiť, čo je dobré a čo je zlé.

Voľakedy tie nástrahy života mi pripadali banálne.
Dnes sú veci ako drogy, alkohol, cigarety či násilie bežné už u malých detí a mňa to hrozne znepokojuje. A napr. stať sa súčasťou partie v škole a nemať mobil je vraj takmer nemožné. Tak ako potom vychovávať a vysvetľovať čo je správne???
Myslím, si že to bude najťažšie dieťaťu vysvetliť, aby si svoj životný priestor, uznanie vytváralo svojou osobnosťou a nie tým čo vlastní ono, alebo jeho rodičia.
Bude to tá najťažšia vec, ktorú musíme s manželom zvládnuť, no naskytá sa otázka je to vôbec v dnešnom svete prakticky možné???