Reklama

Dnes máme sice mikulášské téma, ale nedalo mi, abych tyto krásné vánoční příběhy, které poslala čtenářka s nickem V19 nevydala. Dnes jsem přece za hodného Mikuláše

Dobrý deň, milá redakcia Žena-in, tento predvianočný čas je aj časom na zamyslenie,

vrátenie sa do detstva. A tak som si dovolila napísať pár príbehov...

Vianoce sú časom spomínania, môžu to byť spomienky veselé i smutné.
Sú to práve ony, ktoré z každého ľudského osudu utkajú výnimočný príbeh. Ja som
sa rozhodla priblížiť Vám príhody, ktoré mi najviac utkveli v pamäti.
Ešte ako malé dieťa som na polnočnej omši spôsobila menšiu pohromu. Po výdatnej
štedrovečernej hostine sme boli v kostole a pretože bolo na omši veľa ľudí, stáli sme
tesne jeden vedľa druhého. Keď som si kľakla, cítila som ako sa mi začal dvíhať žalúdok...
Ani som sa nestačila spamätať a jeho obsah bol na kabáte ženy, ktorá kľačala predo mnou...

Raz sme skoro upražili kapra na pilinách. V šope, kde sa ho otecko pokúšal zabiť, sa mu
vykĺzol a skončil v kope pilín. Dobre sa v nich vyváľal a mal ich až pod šupinami. Skončil ako
pochúťka pre hydinu.

Tento príbeh nám vyprávala jedna príbuzná. Ako mladé dievča z lazov, z chudobnej rodiny
bez otca, chodila slúžiť do vzdialenej dediny. Stalo sa, čo sa stať nemalo. Dievča sa zaľúbilo a z tohto
vzťahu sa malo narodiť dieťa. Otec sa k otcovstvu nehlásil a jej prísna mama, ktorá sa sama starala o
sedem súrodencov, ju vyhnala z domu. A tak mladé dievča prichýlila kmotra, pokiaľ sa jej tesne pred
Vianocami nenarodil synček. Srdce prísnej matky zmäklo a pozvala svoju dcéru aj s bábätkom
k štedrovečernému stolu. Veľká rodina bez otca ju znovu prijala. Až po troch rokoch sa slobodnej
mame prihlásil otec dieťaťa. Po sobáši k „vianočnému“ chlapčekovi pribudlo päť súrodencov.

Vianoce sú vždy krásne a vždy niečím výnimočné.

V19

Milá V19, děkuji za hezké příběhy