Vonku bol jeden z tých nádherných jarných dní.

 

Parkovala som auto pri detskom domove, ktorý som pred Vianocami opúšťala  plná dojmov z príprav nadchádzajúcich sviatkov a pohľad mi zablúdil na ihrisko pri budove domova.

 

Na  ihrisku sa hralo asi 10 detí, ale medzi nimi jednoznačne dominovalo krásne modrooké blonďavé dievčatko, približne 5 ročné.

Malo nádherné vlásky, učesané okolo hlavičky ako korunku,  na tváričke jej nemizol úsmev, naháňalo sa za loptou a pri hre sa stále veselo smialo.

 

Chvíľku som sa na ten nádherný obraz pozerala, musela som však z auta vystúpiť, čakala ma ďalšia návšteva tej útulnej budovy, kde našlo  domov 32 opustených detí.

 

Keď som vchádzala dnu, stalo sa niečo, čo som si myslela, že sa stáva naozaj len v románoch.

 

To dievčatko ma zbadalo,  pustilo loptu, rozbehlo sa za mnou, uprelo na mňa krásne veľké modré očká a naivne sa ma spýtalo:

„Teta, ja som Andrejka, idete si pre mňa?“

 

Čo by ste povedali vy na mojom mieste?

 

Zostala som stáť v neuveriteľných rozpakoch, nevedela som nájsť slová a jediné, načo som sa zmohla bolo pozerať do tých krásnych očiek, plných otázok.

Všetko to trvalo iba chvíľku,  hneď potom pribehla vychovávateľka, ospravedlnila sa mi, (doteraz rozmýšľam prečo vlastne) a odviedla Andrejku preč.

 

Bola som tou scénou vyvedená z rovnováhy natoľko, že som na chvíľku zabudla, prečo som detský domov vlastne znovu navštívila. :-)

 

Onedlho som už sedela v kancelárii pani riaditeľky, ktorá mi jeden po druhom vyvracala mýty

o detských domovoch a adopciách detí z domovov.

 

V prvom rade ma znova ubezpečila, že v domovoch je skutočne málo detí, ktoré nemajú rodičov.

Do detského ústavu sa dostáva dieťa vtedy, keď sa okrem rodičov o nich nechce alebo nemôže postarať nikto z blízkeho príbuzenstva.

V skutočnosti treba na umiestnenie dieťaťa v domove absolvovať celú byrokratickú mašinériu, aby dieťa do domova vôbec prijali.

 

Veľmi som bola prekvapená  vyhlásením pani riaditeľky, keď mi povedala, že jedna pohľadnica za pol roka od rodičov sa v žiadnom prípade neposudzuje ako záujem o dieťa.

Keď som prekvapene zdvihla oči, povedala s úsmevom, že je to veľmi obľúbený mýtus a so skutočnosťou naozaj nemá nič spoločné.

V skutočnosti odbor sociálnej starostlivosti veľmi starostlivo posudzuje, čo sa dá považovať za skutočný záujem o dieťa.

 

Takisto som bola prekvapená, keď mi bolo povedané, že adopcia skutočne netrvá celé roky, ako som si naivne myslela.

 

Najviac ma však prekvapilo vyhlásenie, že nie všetci rodičia, ktorí požiadajú o adopciu dieťaťa, majú o neho skutočný záujem.

 

Niektorí si potrebujú utvrdiť svoju prestíž v spoločnosti, iných k tomu vedú ešte zvláštnejšie dôvody.

 

Pred rokom spravili v tomto domove (samozrejme v spolupráci so sociálnym úradom) zaujímavý pokus.

 

Oslovili 25 čakateľov na adopciu dieťaťa  oficiálnymi listami, kde ich žiadali, aby prišli do domova prezentovať svoj skutočný záujem o dieťa.

 

Z týchto 25 párov sa 8 párov ospravedlnilo, jeden prišiel a zvyšných 16!!! párov na tento list vôbec nereagovalo!!!

 

Stále nemôžem prísť na to, kde sa stala chyba.

Je to touto spoločnosťou?

Prístupom k nej?

Neviete?

 

Ja to netuším.

 

Keď som na nakoniec spýtala na Andrejku, pani riaditeľka sa len usmiala.

Je veľa párov, ktoré majú záujem o jej adopciu.

Odmalička je v detskom domove, vystriedala zatiaľ dva.

Bola v pestúnskej starostlivosti v jednej rodine, ale keď jej biologická matka znova odmietla podpísať adopciu, pestúnska rodina ju vrátila naspäť a zobrala si z domova chlapčeka, ktorý bol okamžite voľný k adopcii.

 

Stále netuším, kde sa stala chyba.

 

Viem iba to, že Andrejkin pohľad, plný otázok a nádeje, že aj ona raz bude v rodine, kde ju budú chcieť, ma ešte dlho bude prenasledovať...

 

Ešte stále to neviem.

 

Tak kde sa stala chyba?!

 

   
Reklama