Keď som na spomínané liečenie išla, moji traja miláčikovia ma ubezpečovali, že to zvládnu. No, aby som im nekrivdila, zvládli to.:-) Ale ...

Už prvý deň ma vlastný manžel vystresoval nočným telefonátom, že nevie prísť na to, ako sa zapína práčka. Ak nebudem pátrať po tom, prečo chcel zapínať práčku uprostred noci, bolo mi to nanajvýš podozrivé. A nikdy som sa to bohužiaľ nedozvedela. Neviem, čím boly podplatené moje deti, aby dodržaly sľub mlčanlivosti, ale mohol to byť minimálne sľub na mesačný pobyt v Disneylande. :-)

Po tomto telefonáte bolo podozrivé ticho. Pri mojich občasných kontrolných telefonátoch sa môj drahý manžel vždy šikovne vyhol otázke, ako si nažívajú. A ešte podozrivejšie mi bolo, že za celých 10 dní mi vlastné deti dal k telefónu iba raz a aj to iba na chvíľku.

Na liečení som si oddýchla, ukľudnila opotrebované nervy a po dvoch týždňoch sa tešila domov. Na moje deti, na manžela, na náš čistý útulný domov.

Prekvapenie ma čakalo už na nádraží. O nikom ani chýru, ani slychu. Dotrepala som sa teda s kuframi domov. Bola som pozitívne naladená, bolo mi fajn. :-) Kým som neotvorila dvere na našom byte. Hneď vo dverách som zakopla o matrac, ktorý som naposledy videla pri sťahovaní, opretý o stenu v pivnici. Za ním moje deti, mieriace na mňa vodnými pištoľami. Než som stihla čokoľvek povedať, dostala som riadnu dávku vody na môj krvopotne urobený účes. Z kuchyne vybehol môj manžel a keď som ho zbadala, myslela som, že som čerstvá kandidátka na zvieraciu kazajku. Okolo pása mal dáku prútenú sukničku, v ruke metlu (to mal byť asi šíp) a s revom sa rútil na moje deti. Keď ma zbadal, bol stelesnením toho, čomu sa hovorí: „Stál, ako keby do neho blesk udrel“. Mala som pocit, že udrel, ale do mojej hlavy. Keď mi oznámil, že si myslel, že prídem až zajtra, v tvári mal zhrozený výraz, ako keby som ho pristihla inflagranti. :-) Zamierila som si to do kuchyne, deti som mala v pätách.

Ľudkovia, keby nás bombardovali, vyzeralo by to tak lepšie. V drese boly VŠETKY riady, ktoré doma máme. Na moju otázku, z čoho jedli, mi deti (napriek očividnej gestikulácie manžela za mojim chrbtom – nevidela som ho, ale veď ho poznám:-)) oznámily, že posledné dva dni jedly špagety z lavóra, ktorý mám na mokré čisté prádlo. Na asi mesiac vymaľovanom strope sa vynímal krásny mastný fľak. Moje dcérka mi prezradila, že ten fľak je tam odkedy som odišla a tatíčko im chcel urobiť palacinky. A vraj im hovoril, že na vojne sa ich naučil vyhadzovať do vzduchu a to by nebol chlap, aby sa nepredvádzal. Keď som sa spýtala, aké tie palacinky boli, dostala som odpoveď, že to teda oni nevedia, lebo keď sa „vyskytol“ ten fľak na strope, tatíčko ich zobral do reštaurácie a tú jednu palacinku nechal na zapnutom sporáku. Ešte že máme s kamarátkou, ktorá býva vedľa vymenené kľúče.

Začalo ma to zaujímať. Manžela som postavila pred seba, aby som mu zabránila v gestikulácii a začala som sa detí vypytovať. Ten sa tváril, akoby ho viedli na popravu. Keď som odišla, stala sa spomínaná aféra s palacinkami. Na druhý deň sa mu podarilo zabuchnúť dvere a keďže suseda nebola doma, trčal na schodisku s deťmi, kým neprišli opravári. Keď chodili okolo susedia, moje milované deti každému vykladali, že vďaka maminke sú vymknutí, lebo ona odišla. V jeden deň mal tatinko v práci dáku oslavu a prišiel trošku srandovný. Vraj tancoval na balkóne a nakoniec tam zaspal. Ale môžem byť pokojná, lebo tá teta sa o nich postarala. Na moju otázku, aká teta, mi môj syn prezradil, že predsa tá, ktorá im už tri dni varila. (Nakoniec sa z nej vykľula pani na dôchodku, ktorá u manžela vo firme robí upratovačku a podujala sa na tú úlohu, keď sa manžel v práci sťažoval, že tie úbohé deti pomrú hladom. :-)

Keď už teta nechcela variť, (lebo moje dovtedy vychované deti, jej hodilÿ protézu do wecka), tatino vyhlásil náš byt za ostrov Robinsonov. Jedli všeličo, aj pizzu, aj hamburgery a jeden deň tatinko vyhlásil, že im ukáže, ako žili kedysi otroci. Tak im každému dal do ruky jedno jabĺčko, jeden banán a pomaranč a povedal, že aj tak by si maly prečistiť žalúdky. Že im to musí stačiť a ovocie je zdravé.

Obchádzala ma mŕtvica.

Keď mi začali rozprávať o tom, že ich veliteľ (chápte, ich otec, ktorý sa zbláznil) dal prať prádlo a odvtedy máme všetky plachty čierne a záclony pre zmenu ružové, zastavila som ich príval slov. Musela by som, porazilo by ma..:-)

Viac som nechcela vedieť.

Keď môj manžel nesmelo pípol, že predsa zvládol podstatnú vec, že naše deti sú živé a dokonca aj zdravé, musela som sa rozosmiať. No čo, je to chlap. :-) Uznávam, že nie sú všetci takí, ale ten môj je fakt za všetky prachy. :-)

A na moje deti som bola hrdá, keď mi dcérka pošepla do uška, aby som sa nebála, že si s bratom obaja rozbily prasiatka a každý deň si kupovaly žemľu a syr. :-) A že to nemám prezradiť ocinkovi, lebo on bol na seba hrdý, ako sa o nich staral. :-)

Hneď som bola pokojnejšia, moje deti sú celé po ich otcovi.

Poradia si v každej situácii!

Reklama