Milé ženy-in,

ako čerstvá absolventka vysokej školy mám na školu ešte celkom čerstvé spomienky.

Čo si spomínam, tak do školy som chodila strašne rada. Bola som veľmi dobrý žiak, učila som sa na samé jednotky a domáce úlohy som si robila vždy sama buď ešte hneď v škole, alebo v družine. Keď som nastúpila na druhý stupeň, do piatej triedy, začala chodiť do školy aj moja mladšia sestra. Tá bola, a ešte stále je, tvrdohlavá ako mulica a do školy sa jej rozhodne chodiť nechcelo. Bývame na kopci a škola je dole v meste, takže to je pešo asi 10-15 minút. Ako náhle som mala doprevádzať aj sestru, cesta sa pretiahla minimálne na 30 minút. Len čo sme vyšli z domu, tak si s revom sadla na obrubník, že ona nikam nejde. Bola som poriadne naštvatá, pretože som sa ponáhľala - cestu do školy a prvé zvonenie som mala vypočítané doslova na sekundy, no a sestra nie a nie sa pohnúť. Po dobrom, ani po zlom. Už som si nevedela rady, tak som ju chytila za to ucho na aktovke a celú cestu dole tým kopcom som ju doslova ťahala. Ona ryčala ako tur a rozhadzovala rukami a ja som ju len ťahala a ťahala. Musel to byť pohľad pre bohov.

Po čase sa to ukľudnilo a sestra aspoň do školy chodila sama so svojimi spolužiakmi. Ja som sa stále dobre učila a nemala som problémy, až na občasné poznámky v zmysle "na hodine žula žuvačku",.."i po napomenutí žula žuvačku". Na takýchto poznámkach sa doma len smiali a ja som míňala celé kapesné na žuvačky, pretože ma učiteľka vždy poslala tú čo som mala v ústach vypľuť do koša. (V prvej triede som vraj mala poznámku, že som na prechádzke pľula do plotu. Mamku to nerozhádzalo, len si pomyslela, že či som teda mala pľuť na učiteľku :-) keď vypisuje také kraviny)

Na druhom stupni sme dostali prvú triednu. Najhoršia učiteľka na škole, známe chodili mame hovoriť, že aká je ona prísna sekera a ako sa jej všetci boja a podobne. Okrem toho, že nám bola triedna, nás učila aj slovenský jazyk. Mne nikdy neprišlo, že by bola zlá. Aspoň nie na mňa :-) Je pravda, že pri oprave diktátov ťahala žiakov za uši, ak urobili v oprave chybu a často zvyšovala hlas. Ale len vďaka nej som s gramatikou nemala nikdy problémy. Vybrané slová sme museli vedieť aj odzadu a o výnimkách ani nehovoriac.

V šiestej triede si zlomila nohu a my sme dostali náhradnú triednu, ktorá učila dejepis. Som veľmi realistický a myslím, že sa tomu hovorí aj pragmatický človek, pretože čo bolo ma veľmi nezaujíma a dejepis mi prišiel ako najzbytočnejšie učivo na škole. Blížil sa koniec roka a mali sme ísť na koncoročný výlet. S predchádzajúcou triednou sme boli na tri dni. Táto povedala, že s nami pôjde len na dva. Nikomu sa nám to nepáčilo, tak som sa v lavici postavila a povedala som jej, že to teda môžeme rovno zostať v škole, pretože večer tam prídeme a druhý deň na obed zase odídeme, a že za tie peniaze to nestojí. To ste mali vidieť ako sa naštvala. Začala kričať, tresla dverami a odišla. Spolužiaci prišli, že som mala pravdu a super, že som jej to povedala, a podobné žvásty, ale v danej chvíli sa ma nezastal ani jeden. Boli to poserovia, vždy som všetko v triede musela vybaviť len ja. Nakoniec som sa jej šla ospravedlniť a ešte raz som jej vysvetlila, že naozaj na dva dni to nemá zmysel. No čo myslíte, ako to dopadlo? Šli sme na tri dni!!!

Inak som na základke nič nevyviedla, akurát som bola taký samotár, večne v knihách, na hudobnej, na výtvarnej, na francúzštine, no proste na hlúposti čas nebol a ani mi to nejako moc nevadilo, pretože som veľa kamarátov nemala. Iba jedného suseda, ktorý tiež chodil na klavír a ako jediný sa so mnou kamarátil aj nepriek tomu, že som v tej dobe mala pár kíl navyše. Stavali sme spolu lego, chovali rybičky, robili sprostosti. Potom sa odsťahovali.

Na strednej si akurát spomínam ako sme na výlete v daždi na ohni v kotlíku varili sáčkovú polievku. A ako som sa opila, že ani neviem ako som došla domov, a že mi bolo strašne zle a rodičia sa mi smiali a hovorili mi, že tak mi treba. Až neskôr mi povedali, že im ma bolo strašne ľúto, ale že to nechali tak, nech sa poučím. Nekričali, ale mne bolo tak zle ako nikdy. Jááj, a ešte ako sme chodili ráno na nulté hodiny. Chodila pre mňa spolužiačka. Zaklopala mi vždy na okno, lebo často sa stávalo, že som budík vypla a spala ďalej. Niekedy klopala aj 10 minút, než ma zobudila. V takých chvíľach to dopadlo väčšinou rovnako, poslala som ju hore nech urobí kávu, že na nultú kašlem. Hore jej otec rovno zakričal, nech urobí kávu aj jemu, pretože šiel do roboty. Tak sme vypili kávu a šli. Odmaturovala som s pomocou božou a šla na VŠ.

No a na VŠ to bolo celkom v pohode. Bývala som na intráku, skúšky mi celkom šli, niekedy som mala šťastie, niekedy som jednu skúšku opakovala aj dva krát, ale nakoniec som zvládla aj štátnice. Si spomínam na jednu skpšku, ktorá bola myslím v treťom ročníku. Nebola to bifľovačka, museli sme sa naučiť použiť dané údaje. Žiaľ to bola zrovna časť fyziky, ktorá ma nie moc zaujímala, takže mi to moc nešlol Už som tam bola tretí krát, a zase mi to nejako nešlo, tak som profesorovi povedala, že ak ma chce ešte vidieť, že ja prídem, aj s bonboniérov, ale že pozrieť jeho a nie na skúšku, a že by mi ju už na tento tretí pokus mohol zapísať aspoň pre moje pekné modré oči. No neudržal sa smiechu a nakoniec som ju urobila :-)

S malinkým odstupom času, keď sa tak na to pozriem, tak ako študent som sa nemala veru zle. Na brigádach som si privyrobila, mala dostatok času ne všetko a bola som šťastná a spokojná. Teraz musím chodiť do práce, ráno si nemôžem povedať, že na prednášku kašlem a nikam neísť, musím premýšľať nad bývaním, varením, a pod. Ja neviem, ale kľudne by som ten čas vrátila o pár rokov späť. Dúfam, že keď raz budem mať deti, tak si to mládí, ako hovoríte tu v ČR, užijú ešte viac ako ja. A tiež dúfam, že budú mať školu radi aspoň tak ako ja.

No snáď ste sa dopracovali až sem a precvičili ste si spolu so mnou slovenčinu :-) Niektoré slovné spojenia mi už robia problémy, lebo predsa len čeština je chytľavá a po toľkých rokoch strávených v ČR sa na mňa prilepila ako žuvačka...

Vaša

Reklama